Mamičky to pochopia určite. A ostatní snáď.

Moje tretie tehotenstvo nebolo ani plánované, ani chcené, ale s určitosťou môžem povedať, že prijaté. Už pri prvých dvoch som si užila dosť trápenia. Moje bruško sa nesprávalo štandardne. Tvrdlo si, keď nemalo a lekári hrozivo krútili nado mnou hlavami, že to nemusí dopadnúť dobre a že potratím. A navyše, rástlo do krásy až tak priveľmi, že v siedmom mesiaci som neobliekla tehotenské šaty, ktoré mi s láskou podarovala manželova mama. Pekné, sivé, s jemnými ozdôbkami. Cez hlavu prešli a nad bruchom sa vzpriečili. Šanca, že sa mi podarí ich dostať na bruško bola nulová. Nemala som ich ani raz oblečené.Už viete o čom hovorím? Niektoré mamičky určite. Manžel ma musel obúvať a vyzúvať, lebo ja som si na topánky nedovidela a keď vám poviem, že po schodoch som zliezala bokom, aby som trafila presne na nášľap... Neviem, či mi uveríte, ale bolo to presne tak.To však nie je to podstatné. Keď sme čakali naše tretie dieťa, dcéra mala vtedy niečo málo cez tri roky. Deti sú v tomto veku veľmi citlivé na to, aby sa priazeň prejavovala práve im a nie niekomu inému. Ibaže ja som si vďaka svojmu nadrozmeru a tvrdnúcemu brušku vyžadovala od manžela oveľa viac pozornosti ako ostatní. Ku kreslu mi nosil malý šamrlík, aby som si vyložila nohy, pod chrbát mi dával vankúš, podal pohár vody... Naša Veronika veľmi skoro prišla na to, že žiadnym dupaním si nevynúti, aby sa rovnakého zaobchádzania dostalo aj jej. A netušila, že o pár týždňov bude všetko inak, stačilo vyčkať. V jej premúdrelej hlavičke sa zrodil šibalský plán:"Som tehotná", oznámila mi s bohorovným pokojom jedno ráno. "Verunka, to len mamky môžu byť tehotné. Poď, chyť si moje bruško, cítiš, cítiš, teraz ťa pozdravil tvoj malý braček alebo sestrička.""Ty mi neveríš?" zakontrovala. "Pozri, ako mi stvrdlo bruško a pozri ako kope."Naozaj sme s manželom nevedeli, ako na to. Odborník na tieto veci, Dávid Králik, ešte vtedy ťahal káčera alebo robil prsia z coly a pravdupovediac, myslím si, že tiež by mu pri Verunkinych argumentoch spadla sánka. Neostávalo nič iné -ak sme nechceli našej malej dcére spôsobiť veľkú traumu- iba pristúpiť na jej hru. Chudák manžel nás už obskakoval obidve. Mali sme navlas rovnaké problémy a pár dní u nás vládla zvláštna atmosféra.Nechcite vedieť, čo nasledovala potom. Raz, keď sme tak obidve odfukovali, každá vo svojom kresle, začala Verunka srdcervúco plakať. Ale tak srdcervúco, že som z nej nemohla dostať ani slovo. Premkol má strach, lebo tak ešte nikdy neplakala. Až po čase, keď už vyplavila asi liter sĺz (a prepytujem sopľov) z nej trhaným hlasom vyliezlo: "Ja už nie som tehotnáááá."A plakala ďalej."Verunka, ale veď ty si ani..., Verunka, čo sa doparoma stalo...?" nevedela som nájsť vhodné slová na to, aby som ju neranila a aby som sa zároveň dozvedela, prečo hra na tehotnú tak neslávne skončila."Ja už nie som tehotnáááá, ááááá, lebo, áááá, keby som ja áááá....""Veruš, srdienko, čo sa stalo, snívalo sa to ti niečo zlé?""Nieeeeee, ja už nie som tehotnáááá, lebo keby som ja bola tehotnááá, ááááá, tak ty by si už bola, ááááá, babička."Chvíľu, ale naozaj iba chvíľu, sme plakali obidve.