Predsa len, stalo sa čosi zvláštne, čo ma primälo k tejto úvahe. Poniektorí viete, že som maniačka na opravovanie chýb vo vašich článkoch. Microsoft Word mi oznámil, že slovo maniačka sa mu nepáči, tak dobre, pokúsim sa to zmierniť: ak prečítam článok a zaregistrujem v ňom nejaké gramatické chyby, tak krátkou správou autora upozorním, že nominatív plurálu, to najčastejšie, alebo iné podobné malinky. Niektorí poďakujú, niektorí iba opravia, niektorí neopravia a kašlú na to. Beriem. Nikomu nič nezazlievam. Zo svojej strany to považujem za celkom diskrétne a dobré riešenie. Napokon, mňa už tiež takto dva razy moji blogopriatelia upozornili, že som mala v texte chyby. Ďakujem. Čo sa mi však stalo včera, sa vymyká z priemeru. Jedného veľmi sympatického blogera som upozornila na zopár takých maliniek.A on, namiesto toho, aby napísal: "Joj, Bianka, veľmi ti ďakujem", mi odpovedal: "Čo by som bez Vás robil". Dosť ma to rozmrzelo. Drzo mi vykal. A na tej fotke predsa vyzerám tak dobre:) Tak som mu odpísala, že až bude slávny, nech si na mňa spomenie. Odpoveď ma opäť šokovala. Nič v zmysle, kdeže ja a slávny, alebo to ešte potrvá, kým sa k niečomu dopracujem. On jednoducho vie, že to raz príde a zažiari. Kolega bloger mi odpovedal, že on má deravú pamäť. A teda si na mňa najskôr nespomenie, došlo mi oneskorene. Pritvrdila som: "Nebudem Vás diskrétne opravovať". Myslíte, že som ho dostala tam, kam so chcela? Figu borovú. Opäť ma pritlačil k múru, že veď sa nejako dohodneme. Napísala som, že čakám návrh zmluvy. Čakám márne. Už celý deň. Jemné zaškrípanie. Fandím mladým, aby dosiahli svoj cieľ a boli napríklad slávni. Doba im je naklonená, oni to fakt dokážu.Moje zmluvné podmienky sú pritom úplne triviálne: tykajme si. Medzi priateľmi by to, myslím si, tak malo byť.
