Najonakvejšia káva

Tak po takej predajni som sa prechádzala. Už som minula vanilkové cukry, prášky do pečiva a škoricu. Zrazu mi vnútorný hlas zavelil vrátiť sa. Poslušne som splnila rozkaz a zaradila spiatočku. Nie veľa. Stačilo dva, tri kroky. Bola tam. Káva Melta. Možno už tam stála dlho, no nikdy som si ju nevšimla. Je to možné? Melta? Veď to už je pomaly archaizmus. Ako malé dieťa som na nej vyrástla. Chlieb nakrájaný na drobné kocky, zaliaty bielou kávou a ja, sediaca na širokom prahu dverí medzi kuchyňou a spálňou. Presne viem z akej smaltovanej mištičky som takéto raňajky denne tlačila do hlavy. Spomienka z detstva sa razom ocitla v nákupnom košíku. Doma som deťom rozprávala, akú úžasnú vec som im kúpila a ako to bolo vtedy, keď... Chceli hneď uvariť, ale nepodvolila som sa. Toto sa predsa môže spraviť iba na raňajky. Je na to zákon, síce nepísaný, ale je. Ráno bolo u nás voňavé. Uvarila som tú najonakvejšiu kávu. Liter mlieka a pol litra kávy. Škoda, že neuvidím, ako ju deti raňajkujú. Nevadí, len dúfam, že im bude chutiť aspoň tak, ako voľakedy chutila mne. Naše deti vyrástli na miláčikoch, jogurtoch a tvarohovej pene. O bielej káve dosiaľ nechyrovali. Po návrate domov som sa tešila, že sa mi aspoň za hlt kávy ujde. Neušiel. Čakal ma len neumytý hrniec. Káva im chutila. Teraz ju už bežne robievam. A keď dlhšie prizabudnem, večer mi z postele syn pripomína: „Mami, a ráno sprav, veď vieš čo, to voňavé čo si raňajkovala ako dieťa na prahu medzi kuchyňou a spálňou...“ Aj dnes som ju spravila.