Nášmu deduškovi, z lásky

Ako žiačky strednej zdravotníckej školy, ktoré s praxou iba začínali, sme toho veľa nevedeli. Teoreticky áno, to sme sa už cítili ako diplomované, na hodinách sme sa poobväzovali, merali do omrzenia tlak, prenášali pacienta z vozíka na lôžko a trénovali kadejaké iné zručnosti, ktoré sú po čase pre sestru rutinou. Ocitnúť sa však na izbe pri cudzích ľuďoch, bolo predsa len čosi iné.V kompletných sesterských uniformách sme vyzerali skoro ako originál. Vravím, skoro, lebo nejaký rozdiel medzi nami predsa len bol. Naše naškrobené čepce "zdobili" belasé stužky. Od výšky ročníka v škole, závisel ich počet. Tento rozlišovací znak bol jasným signálom na to, že bonboniéra sa nám ušla zriedkakedy, hoci podložné misy a bažanty sme vynášali zásadne my.Ja som vtedy -ako druháčka- mala na čepci jednu, jedinú a ako inak, pridelili mi desiatku.Prvoradou úlohou praktikantky bolo pripraviť izbu, a teda aj pacientov, na vizitu. Zdalo by sa, že jednoduché, ale. To by ale nesmel byť na izbe pán Koch."Dobré ránko, páni, o hodinku začína vizita, tak, dúfam viete, čo to znamená," zavelila som hlasom profesionálky s jednou stužkou na čepci.Z postelí sa ozvalo súhlasné zamrmlanie a kto vládal, bral uterák a šiel sa umyť. Ja som medzi tým ponaťahovala plachty, vymenila bielizeň, kde bolo treba, upratala stolíky, vyvetrala. Jedného pána som umyla na posteli, lebo so závažím na nohe toho veľa nedokázal. Neustále mi ďakoval a bolo mu veľmi trápne, že som ho umývala. Horšie to bolo s Kochom. Za nič na svete nechcel dovoliť, aby som mu vymenila pyžamo a posteľnú bielizeň. A veruže sa žiadalo. O holení nemohlo byť ani reči. Strnisko na tvári vyzeralo otrasne a snehobiele vlasy, miestami prechádzajúce do zvláštnej žltkastej farby, boli prepotené a zlepené. Zlomený stehenný kŕčok mu veľa pohybu nedovoľoval a ležiac na povlečenom gumenom kolese, hromžil na celý svet. To koleso slúžilo ako prevencia proti dekubitom, ale konča kostrče mal aj tak jeden obrovský vo veľkosti desaťkorunáčky."Nechajte ma, ja od vás nič nepotrebujem!" bolo jediné, čo mi povedal. Naveľa mi dovolil, aby som mu prezliekla vrchné pyžamo (spodné ani nemal, veď načo). Keď som vytiahla holiaci strojček, iba zagánil.Keďže do vizity ešte ostávalo pár minút, pustila som pacientom na spríjemnenie čakania rozhlas po drôte. Práve začínala relácia Hráme našim jubilantom. "Drahý náš ocko, dedko, pradedko, švagor,...k vášmu krásnemu jubileu..., aby ste žili toľko rokov, koľko ste urobili do kostola krokov."Riadna hlúposť. Tak to pokračovalo ďalej. Gratulácia za gratuláciou, pesnička za pesničkou. Odrazu sa stalo čosi nezvyčajné. Pán Koch začal na posteli kričať ako zmyslov zbavený: "Vypnite to, okamžite to vypnite!" Pribehla som k nemu: "Čo sa stalo, pán Koch?"Chytil ma za ruku a tichšie povedal: "Vypnite to, to nie je pravda. Oni klamú..." Tónus povolil, rezignoval. Po tvári sa mu skotúľali slzy, ktoré pohltilo strnisko. Odrazu som videla len veľmi starého a nešťastného človeka. Nezmohla som sa ani na slovo. Bolo po profesionálke. Na izbe nastalo hrobové ticho. Dnes by som ho aspoň objala.Odvtedy neznášam reláciu Hráme našim jubilantom. Zakaždým si pri nej predstavím staručkého pána Kocha, ktorému kedysi dali najbližší zahrať, ale potom ho odkopli. A ešte mi napadne, koľko takých odkopnutých dedkov a babičiek plače, keď hrajú jubilantom.