Rodina na ňu nezabudla. Mamina sestra si ju zobrala a ona razom dostala do daru rodičov i troch starších súrodencov. Mali ju ako vlastnú, nikdy nepocítila, že nie je ich. Jedných rodičov mala na cintoríne, druhých doma. Jednu mamu v nebi, druhú na zemi. Dorastala. Z veľkého mesta sa vrátili na dedinu. Tam žil dedko a bolo treba sa oňho postarať. Keď sa vydala, nechala rodičov a nasťahovala sa aj s manželom k dedkovi. Prepísal jej dom, vnučka ho doopatruje. Bol to veľmi múdry dedko. Mali sa radi. Manžel jej vzorne s opatrovaním pomáhal. Prežili pekných pár rokov. Tie posledné boli pre všetkých dosť náročné. Keď telo pomaly vypovedalo službu, no srdiečko sa držalo. Napokon dotĺklo aj ono. Keď sa dedko pobral na onen svet, bol najstarším v dedine. Odišiel v pokoji. Všetci jej boli vďační, že ho s takou láskou doopatrovala. Pri pohrebe srdcervúco plakala. Mysľou jej prebehlo všetko, čo už vo svojom mladom živote zakúsila. Bolelo to. Túlila k sebe svoje dve deti, opierala sa o mocné rameno manžela. Život nezastal. Naďalej ukrajoval z neznámeho. Pomaly, nenápadne sa u mamy začali prejavovať príznaky Alzhaimerovej choroby. Zabúdala, poplietla, čo sa dalo, tu nechala horieť plyn, tu zas tiecť vodu... Dvaja súrodenci v zahraničí, jedna sestra na opačnom konci republiky. Stretli sa a rozhodli. Rodičia pôjdu do domova dôchodcov. Nedá sa inak. Otec to prijal chlapsky. Skoro by sa dalo povedať, že také rozhodnutie bolo preňho úľavou. Dobre vedel, aké je ťažké starať sa o chorú ženu, ktorá sa deň čo deň čudnejšie správa a zároveň dbať na to, aby domácnosť fungovala. Mamu to vyľakalo.
Plakala. Dosiaľ tak vedela, že do domova dôchodcov sa dáva rodičov vtedy, keď zlyhajú vzťahy. U nich nezlyhali. Navzájom sú si oporou. Bežné nákupy, upratovanie, sprevádzanie rodičov k všetkým možným špecialistom, potom recepty a riešenie ich veľkých malých problémov, ktoré zväčša čakali na ňu. Vyhrať však boj s Alzhaimerom? Na to je prikrátka. Hej, o dedka sa starala, ale bol pri rozume. Rodičov zapísali do poradovníka. Mama si donekonečna balila veci, že keď ich zavolajú, aby na nič nezabudla. A ráno zas nevedela, že či už má všetko.
Už sú tam asi pol roka. Napriek všetkým obavám, sú spokojní. Kedy len môže, je pri nich, často ich berú na víkend. Rodičia sa vtedy veľmi tešia, lebo idú domov. Nevyslovenú bolesť zakrývajú prejavmi lásky. Iba poniektorí ľudia v dedine, iba tí občas rypnú, že ju mali ako svoju a ona takto. Priskoro zabudli, ako vzorne sa starala o dedka. Nechcú vidieť, že každý má svoje limity.
