Zrazu, ťuk ťuk, ďoblo ma slnko do ramena. Do paroma.
„Jestli nechceš byt majový tele, tak se otoč," povedalo moje bradaté slnko. Kto by sa neotočil. Brada, po ktorej mi stekala čučoriedkova šťava, mu neprekážala. No dobre, boli to sliny, ale komu by pri takom sne netiekli. Nebolo to však ono. Ono to predsa platí inak. A toho roku mimoriadne aj u nás. Jar prišla minimálne o dva týždne skôr. Keby ste videli našu záhradu a našu čerešňu. Ako nevestin závoj. Plán bol v momente ukutý. Vo sviatočný piatok sme sa zaodeli do teplákov a poďho von. Ustavične na dvore čosi prekladáme, vymýšľame, čistíme, triedime.., len aby sme nemuseli sedieť medzi múrmi. Od novembra stačilo. Zobrala som hrabličky a začala som čiperne hrabkať práve pod čerešňou.
„Neprídeš mi pomôcť?" utrúsila som, „hľadajúc" čosi medzi trávou.
„Už jdu," utrúsil manžel a veľkú pneumatiku ponechal svojmu osudu. Ona sa zagúľala až ku plotu a manžel ku mne. Postavila som sa usmiala. Bliklo mu. Chvíľku, okamih, sme postáli pod čerešňou a v očiach nám zahoreli veselé plamienky. Postarší manželia, ktorí hrabkali vo svojej záhrade, sa cudne otočili. A my? My sme si dali krásnu prvomájovú pusu pod rozkvitnutou čerešňou. Takáto bola prvá v mojom živote a bola krásna.
