Tete zovrelo srdce. Vytiahla z garáže Paľkov bicykel. Tretíkrát v tomto roku.
„Mamka je doma?" opatrne sa spýtala.
„Nie," odvetilo úsečne dieťa a oči uprelo na svoj bicykel. Viac nevyzvedala. Vedela, že Paľkova mama je najskôr v pelechu, kde sa stretávajú všetci alkoholici.
„Jedol si?"
„Jedol."
Nasadiť prilbu a poďho na ulicu. Čo tam po zvedavej tete, či po hlade, keď sa môže bicyklovať.
Dlho ho nebolo. Rodina sa už naobedovala, tak skočili aj pre Paľka.
„Teta, ale málo," zaprosil.
Po obede opäť bicykloval. Asi by na bicykli prešiel až na koniec sveta, keby sa dalo. Ale smel iba po ulici, kde nejazdia autá. Tak sa točil dookola. Už asi po tisícíkrát. Krátka prestávka na olovrant. Rožok so šunkou a pohár vody. Nevládal dojesť ten veľký rožok.
„Paľko, a čo to máš na rukách, ukáž." Stiahol ruky, nechcel.
„Bolí ťa to?"
„Nebolí."
Ticho. V hlave mätež. Takto predsa vyzerá svrab. Teta si ešte čo to pamätá zo strednej.
„Teta, ešte na chvíľku pôjdem bicyklovať." A už si nasadil prilbu a už fujazdil na ulicu.
Len choď, Paľko, ktovie kedy sa ti zas ujde, pomyslela si.
Sobota sa už prechyľovala k večeru. Paľko bicykloval ako o život. Nikomu nechýbal. Domáci čakali, že ktosi preňho príde, že komusi bude chýbať, že ho budú hľadať, že komusi napadne, či nie je hladný a tak. A vtedy by im všetko povedali. Nemali komu povedať. Paľko nikomu nechýbal.
Z ulice ho museli zavolať. Hore do izby ho už nepozvali. Dali mu do ruky jogurt, aby si ho zjedol doma. V pondelok zatelefonovali detskej lekárke.
