Predvianočný čas je nádherný. Ráno pred šiestou vyrážame s manželom z domu. Ideme na roráty. Našľapujeme opatrne, snehu je pomenej, zato všade klzko, čo nám bráni kráčať zvyčajným tempom. Veľká ručička (dobrý paradox - veľká ručička by sa správne mala volať ruka) sa už už škriabe na dvanástku, keď vchádzame do nášho kostolíka. Popamäti triafam do druhej lavice vpravo, manžel si sadá ku mne. Aj cez zarosené okuliare vidím, že sa na mňa akosi čudne pozerá. V kostole je tma, ako na roráty tradične býva. Svetlá sú vypnuté, iba blikot sviec osvetľuje pár miest. Ešte stále sa na mňa čudne pozerá.
„Čo je?" šepkám.
„Vypadlo mi sklíčko z brýli," odšepká.
Do prkínka, pomyslím si. Hmatáme okolo seba, no sklíčka niet. Po prijímaní manžel nesadá na svoje miesto, ale odchádza von. Zľakla som sa. Hádam mu nie je zle. O chvíľu sa vrátil.
Opäť si šepkáme: „Kde si bol?"
„Venku, hledat sklíčko."
„Potme?"
„A co kdybych ho našel?" Nenašiel. Po rorátoch vychádzame von medzi prvými, aby sklíčko niekto nerozpučil. S nosom pri zemi hľadíme na oceľovo sivý ľad dúfajúc, že sa stane zázrak a sklíčko nájdeme. Lenže sa ešte iba rozvidnieva a zázrak sa nekoná.
„A kedy si vlastne zbadal, že nemáš sklíčko," hľadám logické vysvetlenie, prečo ho hľadáme na ceste, keď mi to povedal v kostole.
„Jsem ti říkal, že jsem na to přišel v kostele..." Ešte stále nechápem.
„Tak prečo sme poriadne nehľadali v kostole. Či?"
„No jo, jseš moudra, jáj sem na to přišel v kostele proto, že když jsme vešli, tak se mi zarosilo jenom jedno „oko".
Neviem, či budete súhlasiť, ale ja si myslím, že z podobných príbehov sú vyskladané dobré české komédie. Dnes som sa celý deň usmievala a som rada, že som sa konečne mohla s tým úsmevom s vami podeliť. Ešte niečo, sklíčko manžel našiel. Bolo doma v kresle a ani netušilo, aký nám spravilo krásny deň.
