Odviate časom

Zakaždým, keď vyzriem z okna našej spálne, vidím v poli opustený strom. Široko-ďaleko sú lúky, iba on tu stojí ako nemý svedok udalosti, ktorá sa kedysi stala. Vtedy môj ujo Janko, šestnásťročný mládenec, vybral sa aj s kamarátmi do hory vyrúbať vianočné stromčeky. Janko, keďže to bol šikovný chlapec, sa podujal, že donesie hneď tri stromčeky - jeden domov, druhý strynke, ktorá nemala koho poslať do lesa a tretí ešte komusi. Bol krásny zimný deň. Janko plný predvianočnej radosti sa razom vychystal. Ani nezobral ponúkaný chlieb, čo mu chcela mama pribaliť, že vraj načo, keď o chvíľu bude nazad. Dedinskí šarvanci nasadili baranice hlbšie do čela a s vervou sa pustili za dedinu. Lesík nie je až tak ďaleko, šikovne vyrúbu jedličky a hajde spiatky. Šantili a stvárali pestvá, bolo im veselo. Zanedlho už boli vianočné stromčeky nachystané a takto vystrojení, vybrali sa na spiatočnú cestu. Môj ujo Janko zviazal dovedna tri stromčeky a tiež sa vybral domov. Znenazdajky sa však zmenilo počasie. Modrú oblohu zahalili čierne mraky. Meluzína začala vystrájať čoraz divšie a všetkých prenikol strach, lebo takú snehovú búrku nikdy nezažili. Posmeľovali sa navzájom a dopredu ich hnala predstava domova a teplej piecky. Chceli skokom do dediny, ale nedarilo sa. Vetrisko fúkal tak silno, že chlapci ani poriadne nevedeli kam idú. Sneh sa im pchal všade, zima ľahko prefúkla ich kabátce a ostrý vietor čochvíľa vyrážal dych. Putovanie bolo neisté a ťažké. Fujavica im povytŕhala stromčeky z rúk a oni si začali ratovať holé životy. Janko sa nechcel poddať živlu, ktorý zúril vôkol. Ľúto mu bolo nechať odviate stromčeky a neustále sa po ne vracal. Kamaráti ho odhovárali, aby len nechal všetko tak a snažil sa čím skorej vymaniť z ľadového objatia. Janko neposlúchol a napokon sa všetkým stratil z dohľadu. Keď sa chlapci vrátili domov, zbadali, že Janka niet a ani neprichádza. A besnenie vonku neustávalo. Jeho otec -môj dedko- sa vybral za ním. Spomínal, že sa boril hlbokými závejmi a mal čo robiť, aby to vydržal. Janka našiel pod stromom, v kroví. Kľačal, ruky mal zopäté k modlitbe, z tváre mu viseli cencúle ľadu. Keď ho dedko našiel, môj strýko ešte žil. Zobral ho na chrbát, pretože chodiť nevládal a pustil sa do dediny. Nebolo to až tak ďaleko. Padali, vstávali a krok za krokom schádzali k dedine. Dedko už prestával veriť, že s takým bremenom na chrbte dôjde cieľa. Keď napokon zišli do prvého domu, Janko už nevedel o sebe. Treli mu telo - ako vedeli, tak pomáhali. Doktor stál vtedy veľké peniaze, ale dedko rozkázal, aby šli po neho. Lenže neboli telefóny ani záchranky. Museli zapriahnuť sánky a doktora doviesť. Minúty zatiaľ ukrajovali z mladého života. Nepomohla už ani injekcia priamo do srdca. Boli to vtedy veľmi smutné Vianoce. Čas však pomaly zahojil tieto rany. My "nášho uja Janka" poznáme iba z rozprávania. Zakaždým, keď vyzriem z okna našej spálne, vidím v poli opustený strom...