Teda, prišla som z Rovne, uťahaná ako osol. Veď ako môže dopadnúť asi poldňová hrdlačina úradníčky pri okopávaní zemiakov. Domov som vtedy nešla, plazila som s ako užovka. Ibaže, ibaže náš junior vtedy (1. júna) slávil svoje desiate narodeniny. Keby aspoň deviate alebo jedenáste. Just, desiate. Ako milujúca mama som (asi o 10. večer upiekla maminu rozprávkovú tortu). Až potom som zaspala spánkom spravodlivých. V nedeľné ráno som ju vyberala z chladničky a stalo sa čosi strašné, torta mi vypadla z rúk a asi po troch kotrmelcoch pristála na dlážke. Plač a škrípanie zubov. Staršie deti to však zachránili a koniec sveta ešte nenastal. Pod tortovú formu podložili dva široké nože a mamina rozprávková torta napokon uzrela svetlo sveta. Mastné fľaky na kuchynskej podlahe poľahky zotreli ponožky.
Po desiatich rokoch sa situácia mala zopakovať. Z nášho roztomilého Radíka sa medzitým vykľul poriadny Rado, a aby to nebolo málo, na oslavu si pozval aj svoju bývalú spolužiačku zo strednej, Rozálku. Ak viete čítať medzi riadkami, viete, koho mám na mysli. Mamina rozprávková by pôsobila trápne, tak som sa rozhodla pre marlenku. Našla som si na vebe taký recept, pri ktorom bola iba jedna negatívna reakcia, všetky ostané boli omdlievajúce, ochkajúce, achkajúce, prosto úžasné. Toto sa nemôže nepodariť. Ak tušíte to, čo si myslím, že tušíte, tak tušíte správne. Namiesto cesta sa nám spravil kameň. Ani rozváľkať, ani rozdeliť, pokojne by mohol slúžiť ako delová guľa. Nepomohla mikrovlnka, ani prilievanie mlieka. Síce sa z delovej gule stala sypká hmota, ale my sme potrebovali sedem pôvabných hebkých obdlžníkov, ktoré by sme po upečení spojili uvareným salkom. Bla, bla, bla. Všetko sa mrvilo, krušilo a mne to vháňalo slzy za okuliare, lebo som pred svojou budúcou, ehm, Radkovou spolužiačkou vyzerala ako riadne nemehlo. Keď som marlenkove akože cesto vysypala do matovičových novín pre sliepky (čestné slovo, že hej), tak manžel utrúsil, že či to ešte neskúsime vymiesiť v pekárničke. Je to už úplne jedno, tak to skúsme. Prilievali sme teplé mlieko a neuveríte, ale zo sypkej hmoty sa konečne začalo tvarovať cesto. Nebudem vás ďalej naťahovať, marlenka sa vydarila a všetci sme si na nej pochutili. Dokonca jej bolo oveľa viac, lebo neustálym prisypovaním múky sa objem cesta zväčšil. Ak sa zastavíte, ešte sa vám ujde.
Čosi ma však predsa len zamrzelo. Včera mi bolo celý deň pomerne zle. Bolesti hlavy, hrdla, únava. Manžel to pochopil a uvaril obed, pokým ja som doobeda vylihovala. Ostatným to viac menej ušlo. Nezazlievam im to. Viete prečo? Rovnako som sa ja správala k svojej mame. Nepripúšťala som si, že niečo nezvládne. Ako veľmi som sa mýlila. Ozaj, ako ste na tom vy?
