Polnočná...

"Bum, bum," srdiečko mi divšie bilo, keď lekár skončil vyšetrovanie a pribral sa k písaniu receptov. "Máte slabší zápal," povedal sucho a pokračoval: "Vyberiete lieky a potom sa môžete prísť ukázať." Fronta v lekárni..., každých 6 hodín 1 tabletu...vybavené. Zanedlho som sedela v robote pri horúcom čaji a konečne spokojná, že to mám za sebou a že sa liečim. Liečba však nezabrala a ja som sa cítila ešte horšie. Po týždni som opäť stála za bielymi dverami, kde na mňa čakal verdikt pána doktora. "Ste tehotná," povedal a neveriacky krútil hlavou, že to nezbadal predtým."Bum, bum," srdce mi divšie bilo. "To nemôže byť pravda," vzpieral sa môj rozum a mala som naporúdzi milión argumentov, prečo chcem, aby to tak nebolo. "Ešte by sa dalo niečo...," nedokončil. Odišla som zmätená a šokovaná. "Bože, čo si počnem, veď staviame dom, ani korún nie je navyše, ani mi nikto nepomôže, ani..."Pomaly som sa s tým vyrovnala a začala som, ako po iné roky, zháňať deťom Mikuláša a vianočné darčeky. Jeseň pominula, napadal sneh a naša zablatená ulica sa obliekla do bielych šiat. Boli Vianoce. Šli sme na polnočnú. Panenské vločky snehu praskali pod čižmami, celý kraj spieval koledy, ba aj v kostole bol iný vzduch - vianočný. Pohodlne som sa usadila. Začala sa omša a bolo to slávnostné. Pán farár prečítal evanjelium a prihovoril sa: "Bratia a sestry..." a v tom, "ťuk, ťuk," namôjveru, ozvalo sa, alebo sa mi to iba zazdalo? Po chvíľke opäť, "ťuk, ťuk," určite tým najmenším prstíkom ma moje dieťatko po prvý raz pozdravilo. Zatajila som dych a sústredila sa iba na túto chvíľu: "No čo je, ty moje maličké, čo nespinkáš, veď je polnoc. Že sa ti chce so mnou rozprávať? Tak dobre. Som tvoja mama a vedľa mňa sedí tvoj ocko. Cítiš, držím ho za mocnú ruku." "Ťuk, ťuk." "Že to vieš? No ty si zlaté. Máš ešte doma brata a sestru, keby si vedelo, ako sa na teba tešia..." "Ťuk, ťuk." "A vieš, že..."Odrazu do mňa manžel nemilosrdne drgol: "Čo sedíš, všichni stojijo!" Skutočne, všetci stáli, dávno už bolo po kázni a trochu zvedavo pozerali, prečo nevstávam, iba sa nechápavo usmievam a utieram zaslzené oči. Bola to hádam moja najkrajšia polnočná. 1. júna - na Deň detí- sa o 11,50 narodil náš syn Radík. Dnes má 14 rokov, výšku 178 cm a už tri roky si žije na pomerne veľkej nohe (č. 45).Raďo, ľúbime ťa a prajeme všetko najlepšie k narodeninám.Tiež deťom na celom svete - všetko najlepšie.