Zo základnej školy som to domov mala poriadny kúsok. Dobrý kilometer. Na chrbte zavesená aktovka a pred ňou ja. Večne uponáhľaná, lebo po škole bolo treba vyhnať kravy na pašu. Och, ako som to nenávidela. Och, čo by som dala za to, keby som to mohla vrátiť. Idúc dedinou, pozorovala som záclony v oknách. Vedela som úplne presne, kto má aké vyvesené. Dodnes je to moja slabosť. Asi preto v našich oknách nevisia žiadne. Keď som prichádzala pred poslednú zákrutu, tam bývali moja babka. Boli vdova. Sedeli pri okne. Na hlave mali čepiec, na ušiach vyhrnutý, aby dobre počuli. Keď ma zbadali, s okuliarmi na nose, pustili háčkovku a ukazovákom mi pokynuli. Len na to som čakala. Aké to bolo nádherné. Dostala som tanier polievky a ak nie, tak aspoň hrnček šípkovo-trnkového čaju, ktorý bol vždy naporúdzi na teplom šporáku.
Potom raz, keď už moji súrodenci zmúdreli, bol sviatok MDŽ. Veľmi som nevedela o čo ide, ale sestra i brat mi vtisli do ruky rumové pralinky a nakázali dať ich babke s tým, že im mám povedať, že všetko najlepšie. Šla som. Súrodenci čakali pred domom. Neboli sme naučení na darčeky a gratulácie. Na ten stisk nikdy nezabudnem. Babka ma stisli tak tuho, že som až plakala. Vôňa fertuchy, preniknutá domácimi rezancami, pieckou i kurínom zároveň a mocné objatie, toľko si pamätám z celej gratulácie.
Potom našu babku zobrali do nemocnice do Prešova. Mali slabé srdiečko a mali ich operovať. Nedočkali sa. Išli rovno do neba a dnes majú sviatok. Drahá babka, krásny deň všetkých svätých. A pozdravujte...
