Skúšky z dospelosti

Pamätám si, že keď som bola malá, nikto u nás nemal rád Paľa Hammela. Jeho rebelantsky kučeravá hlava, divné melódie a ešte divnejšie texty vzbudzovali v mojom okolí prinajlepšom rozpaky. Ja som si vo svojom detskom rozumčeku zaumienila, že aspoň ja ho budem mať rada. Je to i napriek desiatkam rokov láska, ktorá prekonala všetky prúdy.Neskôr -na strednej- som takto mala rada staručkého pána doktora, ktorý nám prednášal chirurgiu. Nikto, ale naozaj nikto z celej 34 člennej triedy ho nepočúval. Počas hodiny to v triede šumelo rovnako, ako cez prestávku. Zaumienila som si, že ja ho počúvať budem. Dvakrát do týždňa sa naše pohľady na takú polhodinku stretli a on mi rozprával. Prepáčte, pán doktor, neviem, či aj na onom svete máte prístup na blog a môžte si toto prečítať, ale ja som vás ani veľmi nevnímala, iba som sa tak tvárila. Na konci školského roka, keď bolo záverečné skúšanie a nechali ste si ma na záver ako najlepšiu žiačku, nebola to tak celkom pravda. Ja som sa iba rozhodla mať vás rada, pretože to nikomu inému nenapadlo. Veľmi som sa vtedy pred triedou ale najmä pred vami hanbila, keď ste ma vyvolali na koncoročné skúšanie ako vzor. Nebola som najlepšia, iba som vám prejavila takú normálnu študentskú lásku, lepšie povedané, úctu. A vy ste to opätovali.História sa opakuje. Moja dcéra, ktorá už strihá meter pred maturitou, prišla pred pár dňami zo školy. Na obligátnu otázku – ako bolo - odpovedala trochu nezvyčajne. „Ach.“„Ach?“ To čo má znamenať?“ zavetrila som problém.„Lúčil sa s nami pán profesor Hrežo. Vieš, ten nevidiaci, čo nás učil dejepis a NoSku. Robili sme mu s Táňou asistentky. Poprial nám všetko nalepšie a nám s Táňou osobitne poďakoval. Je mi tak čudne.“Vydolovalo to vo mne zopár pekných spomienok, na moje "lásky".Pána profesora Hreža poznám z videnia. Na obidvoch stužkových (synovej i dcérinej)som v duchu spriadala rozhovor, v ktorom sa mu prihováram a len tak medzi rečou mu vravím, že... Bohužiaľ, ostalo len pri spriadaní. Odvahu na oslovenie som nenabrala. Poznám ho však aj z dcérinho rozprávania. Je to veľmi vzdelaný a príjemný pán, ktorý ako dieťa prišiel o zrak. Moja dcéra sa na jeho hodiny poctivo pripravovala. Z internetu si zháňala informácie navyše. Bol veľmi naradostený, keď študenti vedeli viac, ako im povedal on. Moja poklona, pán profesor, myslím, že aj vďaka vám zložili Táňa a Veronika skúšku dospelosti v predstihu.Vrátila som sa do svojich stredoškolských čias a spomenula si na ľudí, ktorých som sa vedome rozhodla mať rada. Bolo ich viac, ako spomínaný Hammel, či pán doktor. Po chvíľke sa ocitám opäť v realite a rozmýšľam. Dokážem i teraz mať ľudí rada preto, že sa tak rozhodnem, alebo milujem iba tých, ktorí sú mi sympatickí alebo osožní?