Stačila štipka empatie, pán doktor;)

-Jsem na interní, dali mi kapačku. Mám ledvinovou koliku.-Prosím? Akú koliku! To je určite z tej motorky.Po chrbte mi steká pot. Neviem, či od vláčenia nákupnej tašky, alebo od strachu z čohosi neznámeho. Dcéra cupitá za mnou, najmladší syn už čaká na nás v nemocnici. Také u nás nebýva, aby niekomu len tak pre nič za nič dávali infúziu. Za presklenou stenou vidím manžela. Teda jeho mohutný chrbát. Sestričky ma zaregistrovali a po chvíli manžel vychádza na chodbu. Hurá, nemusím každému kúpiť mikroténové návleky za 10 korún. Toto určite nemá oporu v zákone, myslím si, lebo sa neviem sústrediť na nič súcejšie.-Tak čo, ako?-Už je to dobrý, zjojkne manžel, keď si sadá na lavičku. Vidím, že má bolesť.Z dverí vychádza také neoperené mláďa.-Tak čo, pán Hubeňák, kolika povolila?-Ale docela jo, snaží sa pán Hubeňák.Do dialógu vstupuje pani Hubeňáková.- Prepáčte, vy ste lekár?Po začudovanom pohľade, že či mi to nebolo na prvý pohľad zrejmé, sa ma láskavo spýtal:-Nejaký problém?-Viete, pán doktor, a nemohla by tá bolesť súvisieť s manželovým koníčkom – jazdou na motorke? Oko z odvrátenej strany od manžela na doktora sprisahanecky žmurká a on na mňa pozerá ako batoľa:-Jazda na motorke? No pokiaľ má dobrú kombinézu, tak určite nie.-To mám, pjekno, koženo. Ja bych bez výbavy nejezdil. Zakontruje manžel.Neoperené mláďa sa na mňa usmialo.-Pani, prepáčte, ja som chlap a momentálen žiadna kolegyňa neslúži.