Tak veľmi chceli tretie dieťa

To nič, že nepoznali piatok ani sviatok. Od rána do neskorej noci dreli ako mulice. Lebo to malo konečne zmysel. Investované peniaze prinášali mnohonásobný zisk. Ešte keby tak to tretie dieťa, aby splnili deťom aj sebe sen. Primár na novorodeneckom bol ich dobrý známy. Jeden telefonát im zmenil život úplne naruby. Do ich svetom zabudnutej pôrodnice prišla porodiť nejaká študentka z opačného konca republiky. Utajený pôrod. O pár dní už mali doma uvrešťaný uzlíček. Zaťaté pästičky a neustály hlad. Venovala sa mu 24 hodín denne. Keby sa dalo, venovala by sa aj viac. No viac sa nedalo. V tom čase sa im... zosypalo podnikanie. Zopár neodborných krokov, zopár spiatočiek od spoločníkov a bolo skoro po všetkom. 

Hlúposť. Nič sa nestalo. Držalo ich pri živote dieťatko, ktoré si priniesli z pôrodnice. Potrebovalo veľa, veľa lásky. A oni mu ju plným priehrštím dávali. Kdesi vo vnútri tušili, že nebyť jeho, zosypali by sa. Chlapček rástol, oni zmenili podnikateľský zámer a prehrýzli sa cez všetky úskalia. Múdrejší, opatrnejší, menej dôverčiví. 

Kým staršie z detí už vychodili školy a dcéra držala v ruke diplom, s malým začínali byť čoraz väčšie problémy. Tu potiahol peniaze, tu sa ulial zo školy, tu zavelil, že odíde z domu a nájde si svoju matku. Tá sa postará. Čo tá ozajstná mama, ktorá sa oňho starala od perinky? Ani krivé slovko nevyriekla. Nikdy by sa ho nevzdala. Zvažovala, či by mu nebolo lepšie pri tej biologickej, ale napokon usúdila, že nebolo.

„Nikdy ho nezavrhnem," vraví, „viem, ako nás podržal, keď sa nám nedarilo v podnikaní, ako sme starosťami o batoľa preklenuli veľkú krízu, v manželstve, v podnikaní..., vo všetkom. Verím, že keď sa vráti z reedukačného ústavu, budeme rodina."