Ťarbavá

Ako dieťa som veľmi rada počúvala dospelých. Zvyčajne v nedeľu sa na priedomí zišli ženy z ulice, normálne si povynášali stoličky, posadali si a rozprávali. Bolo to niečo ako rituál. Sviatočné sukne z krojov už mali vyzlečené a vyšli len tak, v naškrobených spodničkách. Tie spodnice boli bielučké, nazberkané, ozdobené krajkami. Asi to bolo aj o tom, že ktorá má krajšiu spodnicu. V sukniach sa poparádili, keď šli do kostola a spodnice prišli na rad popoludní.Mňa fascinovalo, ako tie naše susedky vždy všetko vedeli. Pritakali jedna druhej a ja, hoci som veľmi nerozumela, som uznávala ich autoritu a bolo mi jasné, že ony vedia všetko. Podvedome som túžila dorásť na takú, aby som aj ja tak vedela pritakať, lebo veď kto pritaká, ten aj rozumie a raz, až naozaj pochopím, aby pritakali aj mne. Tá túžba vo mne bola veľmi mocná a ja som sa nemohla dočkať, kedy už nebudem pri tom polkruhu stoličiek stáť len obďaleč, ale aj poviem čosi múdre. Aj keď som povyrástla, vždy sa mi zdalo, že ešte ten čas mojej múdrosti nenastal, že ešte stále nerozumiem, že ešte stále nie som pripravená rozprávať sa s ľuďmi.Neskôr som začala šípiť, že kdesi bude chyba. Poniektorí ľudia buď neboli až takí múdri a tie ich rozhovory boli do určitej miery hrané, alebo ja som natoľko ťarbavá, že nedokážem pochopiť a či dostať sa na ich úroveň. Stalo sa, že som postrehla v rečiach nezrovnalosť, akoby omyl, drobné klamstvo, skrytý úmysel, zištnosť. Mala som pamäť na detaily rozhovorov a keď som sa pokúšala o zjednanie nápravy, uzemnili ma. Krásne spomienky mám na jednu babku od susedov, tá bola ako od Boženy Němcovej. Vymieňali sme si knihy a vedela ma počúvať.Stále je to tak. Ak mám byť úprimná, často nerozumiem ľuďom. Stáva sa mi, že síce s nimi rozprávam, ale bezpečne viem, že mi neveria, že sa len tak tvária, keď mi prikyvujú, pritakajú. Občas tie signálky neblikajú a vtedy je to úplne orechové, Sú to vzácne momenty, nezabudnuteľné. A hádam na všeobecnú radosť, tie signálky neblikajú pri mnohých ľuďoch na blogu.Najradšej som však s deťmi. Keď môžem pre ne chystať nejaký program, v duchu si všetko predstavovať, písať scenár. A potom čas, keď máme skúšky. Aj keď sú nezbedné a v snahe dodržať bontón ma oslovia teta pani učiteľka, je jasné, že to na mňa nehrajú a ja sa s nimi cítim akosi rovnocennejšie.I keď som už dosť dlho dospelá, viem, že dospelosť nie je žiadna výhra, ak si človek neustráži v sebe dieťa. Myslím tým bezprostrednosť a oddanosť bez vypočítavosti. Práve toto mi akosi pri dosť veľa dospelákoch chýba. Ak sa v tomto mýlim, tak som fakt ťarbavá, ba najťarbavejšia. A možno je to všetko úplne inak a ja stále neviem, ako.