Ešte sme predsa neboli na cintoríne ako rodina. Zakaždým tam prídeme všetci, zapálime sviečku a polohlasne sa pomodlíme: Odpočinutie večné daj našej babke a nášmu dedkovi a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Zabolelo to, ale nedám na sebe nič znať. Pri rytme Mullerových pesničiek ma junior vytáča po kuchyni, robíme otočky, ja žasnem ako mu to ide. Lapám po dychu.
„Mami, ktorý kahanček môžem zobrať?" počujem zakrátko po tanečnej vložke.
„Ako ktorý, ten hnedý predsa," odpovedám opatrne, aby som nepokazila krásno, ktoré začalo klíčiť.
„Mami, vieš, zajtra budem na cintoríne s Rozálkou u nich, dohodli sme sa, že pôjdeme spolu, dnes pôjdem za babkou a dedkom sám..."
Rešpektujem, salutujem, akceptujem a... ticho plačem. Dedko Radíka poznal, do omrzenia ho napchával okrúhlymi piškótami a strúhal mu jablká. Babka ho však nevidela. Narodil sa omnoho neskôr. Netuším, či o ňom tuší.
Zabrechal Bundáš, Raďo sa vracia.
„Mami, dedko a babka pozdravujú." Objatie nemá konca kraja.
