Vždy sa len usmeje a hodí do pľacu nejakú pozdravnú otázku. Niekedy sú to celkom veselé situácie, lebo keď mi napríklad medzi regálmi v našej Jednote pozdraví: „Nakupujes?" vtedy mi nič duchaplné nenapadne. Len prikývnem a je mi veselo. Neviem na takýto pozdrav odpovedať.
Ujko Tomek je vážne chorý. Už dávno mu diagnostikovali zhubný nádor. Čo je však zaujímavé, jeho sa to akokeby netýka. Prekonal pár ťažkých operácií, ožarovanie, chemoterapie, chodí na dialýzu, má bolestivé rany, ktoré občas krvácajú... Vtedy chodí po ulici ako tieň, vychudnutý, zúbožený..., ale po pár dňoch sa otrasie a ide ďalej.
Často podvečer prechádza okolo nášho domu. Ide za dedinu do pekárne kúpiť čerstvý chlebík. Je to taký večerný rituál. V jednej ruke taška, v druhej rúčka najmladšieho vnúčika. Vedno kráčajú a tvária sa dôležito. Ujko Tomek odpovedá susedom na pozdravné otázky, ale častejšie sám zdraví. „Zamjatoče?" „Še baviče?" A medzitým trpezlivo čosi malému vysvetľuje.
Pred pár dňami som v podvečerný čas vyšla z domu. Obaja chlapi - veľký i ten malý - spolu kráčali hore. Z hrdla sa mi drel pozdrav, už už som špúlila pery, keď v tom ma menší z dvojice predbehol: „Teta, do kotoja?"
Venujem všetkým trpiacim.
