Mám zopár známych vonku. Oni mi to stále pripomenú, keď sa vrátia, že na Slovensku je otrasná atmosféra. Že sa nesmejeme, že si závidíme, že sme rozvadení, že sme malomeštiaci. Vždy sa bránim, nechcem dopustiť pomyslenie, že majú pravdu. Vadím sa s nimi.
Vadím sa s nimi, že sa mýlia, že sú zaujatí, že sa robia dôležití, lebo boli vonku umývať špinavý riad. Bijem ich hlava-nehlava. To čo si dovoľujú. My že sa vadíme? My že sa nevieme smiať? Ale som im dala. Nezabudnú.
Večer si pozriem správy. Politici sa mračia a mračia. A vadia a vadia. Prísne zomknuté pery. Len vyvracajú podozrenia a nadávajú na tých, čo ich podozrievajú. Jediný, kto sa včera v správach usmieval bol Fidel.
Premietam si svoje pracovisko. Ududrané. Prirodzený úsmev mala snáď iba Slávka. Otáčam svoj pohľad na seba. Usmiala som sa aspoň ja? Na niekoho, na niečo? Kde nič, tu nič.
Premietam si našu ulicu. Všetci sa tvária ako pred zmenkou peňazí. A ja s nimi. Iba malý Andrej od susedov mal pohodu z toho, že s odlepenou a vrchovato naloženou pamperskou zutekal mame. Chytila ho až v záhrade, zlepeného až hrôza.
Včera sa vrátila z Viedne Jana. A hneď na mňa: Možno mi neuveríš, ale takéto niečo negatívne, neláskavé a neúctivé sa nájde málokde na svete. Niežeby som teda veľa krajín precestovala, ale keď sa sem vrátiš z tolerantného, pokojamilovného Dánska a kľudného Rakúska, tak to strašne cítiť.
No nevynadali by ste jej?
