Bol neskorý august. Počasie príjemné, skoro letné. Naše aj sestrine deti si na záhrade užívali zvyšky prázdnin a ja som vyšla na dvor vyvesiť bielizeň. Zrazu mi udrela do nosa: vôňa horiacej zemiakovej vňate, ktorú tak milujem. Po kopcoch za naším domom bolo kde-tu vidieť dymiace kôpky. Neodolala som. Ako omámená nejakou drogou, nechala som bielizeň pri šnúre a poďho do záhrady. Spolu s deťmi sme nazvláčali našu vňať zo zemiakov na kôpku a škrtnutie zápalkou malo vo mne vyvolať pocit siedmeho neba. Akosi sa však nedarilo. Ohník sa nie a nie rozhorieť. Stále to iba dymilo, ba čo bolo horšie, dym naberal čoraz väčšiu hustotu a nešiel pekne k oblohe ale naberal smer na neďaleké stodoly, ktoré podliezol a šinul si to na ulicu. Čosi nedobré som zavetrila vo vzduchu a môj povel znel jasne: „Chlapci, vytiahnuť striekačky a uhasiť oheň.“ Chlapcom nebolo treba dva razy vravieť. Za pár sekúnd ohnisko zacikali a mohlo byť po všetkom, keby. Keby nebolo to keby. Práve v čase, keď sa dym tak neprezieravo preplazil popod stodoly na ulicu, vracali sa ženy z družstevnej papučkárne. Situácia bola vyhodnotená bleskovo a pohotovo. Tá s najrýchlejším bicyklom trielila ako namydlený blesk na obecný úrad a moja sesternica, ktorá tam pracuje, opäť veľmi pohotovo zavolala hasičov. Hasiči sú akcieschopní chlapi, ako inak, keď službu mal náš skoro sused z ulice. Okamžite nasadli do áut a mastili na zásah. Ani si len neoverili spätne informáciu, na čo aj, keď volali priamo z obecného úradu. Neviem, či si naši chlapci stihli vytiahnuť poriadne tepláky, keď som začula kvílenie húkačky. Hneď som vedela, že je zle. Roztriasla som sa ako osika. O chvíľu som zbadala hasičské auto, ako sa rúti hore dedinou a za volantom suseda s vypleštenými očami, ktorý chcel o dušu ratovať. Našťastie, nebolo čo. Ulica bola plná ľudí. Nikto netušil, čo sa vlastne stalo. Hotový Babylon. Iba ja jediná som s navonok bohorovným pokojom vešala bielizeň. Krvi by sa však vo mne nedorezal. Bála som sa, že za hasičmi sa privalia policajti...
