V mene republiky

Šetrila na ne celý rok. Pomohla aj poistka za vyplavený byt. Zlatá pani, čo nad ňou býva. Už je stará ako Matuzalém, ale nedovolia jej zomrieť. Chodí jej po mužovi dôchodok z Belgicka. Takí sú skoro nesmrteľní. Rodina by utrpela škodu. Dokonca aj doktorka k nej rada chodila domov a predpisovala od výmyslu sveta. Babička sa mala k svetu. Pery namaľované ostro červeným ružom a na krku korále. Vedela, že je dôležitá. Občas si trochu poplietla ľudí. Alenu si mýlila s vlastnou vnučkou, ale vídali sa málo. Tak dvakrát do roka sa stalo, že stará pani zabudla v kúpelni vypnúť vodu a narobila pohromu. Rodina lamentovala, ale pre Alenu to nebola trauma, vedela, že z poisťovne jej zaplatia a aj budúci dedičia prispeli na uzmierenie. Jedna mokrá stena v kuchyni a nasiaknutý koberček. Nič hrozné. Tak mohla Martinovi kúpiť lyže. Pousmiala sa nad toľkým nešťastím. Keby Martin vedel. Rad sa pomaly posúval. Chlap pred ňou smrdel za fritovacím olejom. Neznášala také pachy. Určite robil v nejakom fastfoode. Nechávala si za ním asi metrový odstup. Zrazu do nej drgla zo zadu staršia žena. „To čo, mladá pani, držíte niekomu miesto, alebo vás môžem predbehnúť?“Ani necekla a postúpila. Až vtedy si všimla, že rad za ňou narástol ešte o zopár desiatok ľudí a bol až vo vstupnej chodbe. Neochotne sa posunula. Vianočné ozdoby a špinavé mláky na podlahe neladili. Konečne sa dostala ku okienku. Podala lístok.„Moment, hneď to bude,“ zareagovala poštová úradníčka a odbehla k zásielkam do vlastných rúk. „Tu mi to podpíšte,“ ukázala prstom a odtrhla návratku. Unavene pozrela na rad, ktorý nemal konca.„Ďakujem, šťastné sviatky vám želám,“ ukončila úradníčka monológ.Na obálke bola pečiatka okresného súdu. Alene sa roztriasli ruky. Bála sa ju otvoriť. Bola biela a studená. Napokon zložila tašky na jediné voľné miesto a sadla si. Čítala: V mene republiky. Vo veci zverenia maloletého Martina..., narodeného...okresný súd rozhodol takto: Maloletý Martin sa zveruje do výchovy otcovi, Martinovi...Nedočítala. Všetko stíchlo. Iba svetielka vianočnej výzdoby sa na ňu škerili: zveruje do výchovy otcovi, zveruje do výchovy otcovi. Presne v takom rytme sa menili ich farby. Tŕpli jej ruky a pocítila arytmie. Ako vtedy, keď...Po chvíli sa pozbierala. Na chodníku sa zrazila s chlapíkom, ktorý niesol vianočný stromček. Konárom ju prudko udrel do tváre. Zabolelo to.„Čo si slepá, alebo ožratá!“ kričal za ňou. Už to nepočula. Zveruje do výchovy otcovi, škerili sa jej vianočné svetlá. Vraveli predsa, že do Vianoc určite nerozhodnú, že počkajú. Aj Martin jej to sľúbil.Alena si upravila rozkmásané vlasy, tašky prehodila cez rameno a pomaly odkráčala dolu mestom. Pery mala zomknuté. Cez dlhý most ponad rozvodnenú rieku, cez úzky chodník, s davom čudne ponáhľajúcich sa ľudí, až na železničnú stanicu. Koľajnice vo svite neónových svetiel sa tak čudne ligotali.