V niečom som fakt dobrá

Dosť veľa vecí zmrvím. Aj keď nechcem. Ba, povedala by som, že čím sa viac snažím byť lepšia, tým tvrdší náraz. Vekmi osvedčené: hovoriť striebro, mlčať zlato, ma väčšinou osvieti, keď už je neskoro. Ale kto už by na seba rád nadával a k tomu verejne. Ľudia majú tendenciu skôr sa pochváliť. Nie som výnimka. Som totiž v niečom dobrá. V sprostredkovaní. Nestalo sa mi to raz, ani dvakrát. Povedala by som, že sa to so mnou ťahá. Neviem, či je úloha sprostredkovateľa pre svet existenčná, ale uznajte, že bez nich by sa mnohé veci nestali, a či lepšie, nedopadli by tak, ako mali.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (377)

Pred časom mi prišiel jeden krásny e-mail od úplne neznámeho človeka. Plakala som pri monitore. Ten neznámy pán ma o čosi poprosil. Uverejniť na mojom blogu životný príbeh jeho rodiny. Zomrelo im ešte nenarodené bábätko a jeho manželka to tak-tak prežila. Všetok ten smútok, ťažobu, hnev, bezmocnosť i nádej vtesnal do dlhočizného listu, ktorý –ako priznal- písal celú noc a nadránom mi ho poslal.

Nedokázala som ten príbeh uverejniť. Mala som na to milión dôvodov. Intímne, osobné, hlboké..., kto som ja, aby som to uverejnila. Som nikto. Pamätáte, tak akosi začínal ten list. Slušne som ho odporučila na Prvý pokus. A? A nič. Asi sú Prvými pokusmi zasypaní. Svedomie ma hrýzlo. Bojovala som s tým každý deň. Vedela som, že úlohy sprostredkovateľa som sa nezhostila. Hanba.

Sú momenty, ktorým nerozumiem, prečo sa stali, resp. ako sa mohli stať práve vtedy a takto. Keď sprostredkovateľ driemal a šprtal sa v tom, či uverejniť alebo neuverejniť, na icq sa mu ktosi nový prihlásil. Ani som nevedela s kým si vlastne píšem. Nick úplne absurdný, prvá otázka tiež. Až po čase sa vykľulo šidlo z vreca, admin. Prihlásil sa mi v úplne inej veci. Šťastie, že som žiadosť o pridanie do zoznamu neodmietla, ako to zvyčajne robím. Povedala som mu o inkriminovanom e-mali. Napokon som mu ho poslala. O dva dni vyšiel na blogu ako Prvý pokus. Vysoká čítanosť, vysoké hodnotenie, veľmi silné odkazy od čitateľov. Na ďalší deň tento článok vyšiel v tlači.

A opäť sa mi ozval admin: „Požiadaj toho pána o číslo účtu, pošleme mu za ten článok honorár.“ Ako sprostredkovateľ som fakt dobrá. Kým sme adminom dokecali, e-mail som r.a.s.t.o.v.i poslala. Úplne malinkatú chvíľku čosi vo mne zaškrípalo, ale nedala som tomu priestor. Najprv mi od neho prišla odpoveď bez textu, ale potom, pánečku, to stálo za to:

Prepac, nechapem to, normalne som pisal, nieco sa muselo zblbnut.
Pisal som, ze dufam, ze si si ani na chvilku nemyslela, ze za svoj clanok chcem nejake peniaze, kvoli tomu som to nerobil. Chcel som, aby sa tie peniaze poslali na ucet Ligy proti rakovine - 104 832 012/0200 na podporu liecby detskych onkologickych ochoreni. Som rad ze aj takto mozem prispiet.
Dakujem ti velmi pekne za vsetko, **nka sa uz ma celkom dobre, za danych okolnosti. Budeme teraz cakat kym neprileti bocian, potom by to malo byt uplne dobre. Dam ti urcite vediet ako to dopadne.
Maj sa krasne, cau.
Rasto.

Naozaj sa cítim na tomto svete ako zrnko piesku, ale viem, že aj ono má svoj význam a poslanie.

Ešte niečo: verím, že r.a.s.t.o.v druhý Prvý pokus bude už o inom.