Srdečnosť sa dá predstierať, ale srdečnosť môže byť aj životný štýl. Okúsili sme to druhé. Od prejdenia sa po červenom koberci, vlastne podomácky utkanom pokrovci, až po osobné privítanie starostom a úplne bezprostrednú atmosféru. Čo ma hneď upútalo, boli malé deti oblečené v krojoch. Utešené. A ešte niečo. Hneď pod muzikou (mimochodom na plese hrá každý rok ľudová muzika z našej dediny, bratia Jendrichovskí) sedel na invalidnom vozíku mladý muž. Od klobúka až po krpce, celý bol oblečený v kroji. Usmieval sa a tiež každého vítal očami. Asi je po úraze, prebleslo mi mysľou. Sedel blízko nás.
Po veselom vstupe, keď chorú „babku" zázračne vyliečil štamperlík hriateho, sme si štrngali navzájom. „Julko, na zdravie!" ozývalo sa zovšadiaľ. Skoro som omdlela. To čo má byť, veď tu poznám len našich priateľov, ktorí nás na ples pozvali a hej, ešte muzikantov. Tak čo má znamenať to „Julko, na zdravie!" Stačilo predýchať. Nikto nepozeral na mňa, všetci pozerali na Julka na vozíku a s ním si štrngali. Tak som k nemu podišla aj ja. "Aj ja som Julka" Cink. Venoval mi nádherný úsmev. Celý čas som ho po očku sledovala. Mal v ruke mikrofón a všetky pesničky akože spieval s muzikou. Raz jedna, raz druhá, raz jeden, raz druhý z (srdcom) veľkej rodiny malej dediny s Julkom prešli parket a vytancovali ho. Nikdy som také na žiadnom bále nevidela. Julka neodložili počas plesu kamsi, nezaplatili mu opatrovateľku, alebo nenechali samého. On bol normálne na plese a bavil sa. Pre domácich to bolo úplne samozrejme. Vraveli, že je to výnimočný chlapec, že má dobré srdce, že aj keď je po DMO, je mimoriadne citlivý a keď vidí nespravodlivosť, tak kričí. Jeho rodičia sa nesmú pohádať, lebo vtedy trpí...
Raz je to tak, čím menšia dedina, tým bližšie majú ľudia k sebe.
Dnes ma bolia nohy, mám chrapľavý hlas ale v duši, v duši mám tichú radosť, lebo ako som povedala na začiatku, včera som stretla človeka s čistým srdcom.
