Toto bude problém, vŕta mi hlavou. Pripraviť z toho obed na sobotu, nedeľu, balíček pre syna na internát a okrem toho na nenápadné „uždibkávanie“ mäska spod pokrievky, ktoré nemá páchateľa, lebo páchateľom sú zrejme všetci (skoro ako v detektívke Vražda v Orient-exprese od Agathy Christie) blysne mi úsmevne mysľou, no problém to nevyrieši.
V sobotu dopoludnia som tĺčikom umravňovala mäso, polievka už na šporáku prskala svoju ošumelú pesničku. Cestíčko na obaľovanie, zemiaky – samozrejme fajnovo opekané, aby som zakryla deficit rezňov. Zrazu sa z vchodových dverí ozval mutujúci hlas nášho juniora:
„Mami, je u nás Maťo, však môže ostať na obed?“ presviedča ma psím pohľadom. Ani som nemukla. Vidina nedeľného obeda sa razom rozplynula.
„Samozrejme, že môže.“ Zovrelo mi hrdlo. Martinovi pred mesiacom zomrel otec. Nedožitých štyridsať. Zomrel Maťovi v náručí. Dojíma ma citlivosť nášho juniora. Ako vie byť v takejto situácii jemne pozorný, nevtieravý.
Naobedovali sme sa. Akosi sme neboli veľmi hladní, každý z domácich si prosil menší rezeň, lebo fakt by veľký nezvládol. Boli sme veselí, skoro normálni. Chlapci doplnili pitný režim a šli prezieravo vyhádzať z dvora sneh, aby tá hora dnešnej nádielky mala kam napadnúť. Na počudovanie, sa do večera žiadne "uždibkávanie" nekonalo.
Je nedeľa. Pred chvíľkou sme dojedli obed. Raďa som bez problémov nabalila na internát, v kastróliku sú ešte nejaké rezne. Ak by ste mali cestu...
