Náš najstarší syn je v Bratislave. Aj keď sme skoro denne v kontakte, predsa len, doma sa ukáže zriedka. A žiadna technika, aj keď vo farbách, vám nedokáže sprostredkovať objatie, rozhádzanú posteľ, prázdny tanier po bryndzových haluškách, či vôňu toaletnej vody v kúpeľni.
Stalo sa, že po dlhšom čase sa náš syn mal objaviť doma. Nemohla som sa dočkať. Už aj preto, že mal zdravotný problém, s ktorým skončil v jednej z bratislavských nemocníc. Po prepustení sa ukázal doma. Konečne. S batohom o hlavu vyšším. To zas bude prania. Mám rada veľké pranie, keď je pekné počasie. Pokým som dovešala druhú dávku, prvá už bola suchá. Netreba mi veľa ku šťastiu. A potom to prišlo. Začala som žehliť. Najprv tričká, potom košele... Priplietali sa mi do toho spomienky od jeho najmenšieho malička. Aj od najmenšieho malička jeho súrodencov. Podchvíľou som sa usmievala, podchvíľou mi bolo clivo, ako to už pri spomínaní býva. Nevedno akou asociáciou, ocitla som sa pri slovenčine. Čosi som z nej pochopila. Ono inkriminované slovo, ktoré som spomenula v úvode - žehlenie - mi teraz znelo cudzo, neslovensky. Pochopila som, že synove košele (košeľe, nie košele) odrazu nežehlím, ale hladím.
Ktohovie, možno, že ten, kto uzákonil, že na Slovensku sa nežehlí, ale hladí, prišiel na to podobným oblúkom, ako ja.
