Neverila by som, že by sa mi zvučka z večerníka i jednoduchý príbeh s deduškom mohli niekedy sprotiviť. Bolo to čosi ako voňavý chlieb, ktorý si možno dopriať každý deň a nikdy sa nepreje. Aj keď som zvučku začula z kuchyne, vedela som pribrzdiť, trošku sa zamyslieť, usmiať, zaspomínať. Ako to vnímali naše deti, keď boli malé. A verím, že nie len naše, ale na celom Slovensku. Ako plakali, keď Dunčo ostal vonku, lebo bol treskúci mráz. Ako museli zvučku prerobiť a psíka v zimných mesiacoch púšťať do chalúpky.
Časy sa menia, dôchodkový vek sa zvyšuje, dedkovia musia zarábať. Aj tí rozprávkoví. Spomínaná reklama má na mňa presne opačný účinok, ako si kládli za cieľ tvorcovia a v peňažnom ústave, ktorý si kúpil rozprávkového deduška, si naisto neotvorím účet. Všetko sa totiž kúpiť nedá. Je podľa mňa absurdné, ak v reklame vystupujú známe osobnosti, najmä v tých nasprostastých. Ale dospelí by mali mať svoj rozum, svoje dôvody, s tým sa musí človek zmieriť. Rozprávkového deduška sa však nikto nepýtal, ani nás sa nikto nepýtal. A vedzte, že keby ste sa nás pýtali, rozprávkový deduško by ostal deťom a naďalej by ich kreoval. Bol by videný iba v jednej televízii a presne stanovenom čase. Lebo by bol súčasťou rituálu, keď sa malé deti pozrú na svoju rozprávku a potom sa odoberú do svojich postieľok snívať. Vy (televízia a peňažný ústav) ste to zmrvili, večerníčky už klesli na úroveň reklamy, produktu, ktorý zarába. Smutné.