„Pani Hubeňáková?“
„Osobne.“
„Dobrý deň, tu sekretár synody Spišskej diecézy. Chcem vás ako členku synody pozvať do rádia Lumen na živé vysielanie relácie Od ucha k duchu.“
„Prečo ja? Koľkí vám už odmietli účasť?“ čosi skúšam.
„Oslovujem vás ako prvú. Ale slobodne sa rozhodnite. Prídem pre vás v sobotu, okolo piatej, relácia začína o pol deviatej.“
Nasledoval dlhý piatok a sobota. V hlave sa mi to miešalo, samozrejme samé katastrofické scenáre o záchvate kašľa, o skomolení slov, o absolútnom okne.
Cesta do Banskej Bystrice ubiehala, ukradomky som pozerala na hodiny. Čas nie a nie zastať.
Pán sekretár bol veľmi milý, kultivovaný, distingvovaný, vzdelaný..., stále mi zdôrazňoval, že sa nemáme čoho báť, že to v pohode zvládneme. Začala som si veriť. Napokon z neho dosť neprezieravo vyliezlo, že aj on ide prvýkrát do živého vysielania a že sa tiež dosť bojí. Prvý impulz bol, že vystúpim rovno za jazdy a pôjdem domov.
Idúc po točitých schodoch, ktoré ma obrali o posledné zvyšky sebavedomia, sa ocitáme v štúdiu rádia Lumen. Berú ma vážne. Usádzajú k stolu, po krátkej inštruktáži začíname. Dve minúty..., dvadsať sekúnd, hlási zvukový redaktor. Srdiečko mi bije normálne, ale je zaujímavé, ako moje telo múdro reaguje. V snahe prebrať k životu všetky moje mozgové závity, sa mi krv hromadí v hlave. Líca mám horúce – takých 42 stupňov Celzia. Ruky naopak, ľadové. Tie k hovoreniu netreba, nech (zatiaľ) odpočívajú v pokoji.
Po dlhom úvode sa konečne aj mňa čosi pýtajú. Nič slávne som nepovedala. Zopár fráz, dokonca chybné skloňovanie. Ešte šťastie, že mi moderátor v úvode skomolil meno. Vstupov mám menej, hlavný diskutér je pán sekretár, ale potom sa už rozbieham a moje závity konečne dostávajú pracovnú teplotu. V hlave sa mi preháňajú samé skvelé myšlienky. Volá však poslucháčka z Prahy, z Ľubovne, zo Záhoria, moderátor číta SMS-správy. Nie všetky sa dajú prečítať, napríklad tá, kde mi moja dcéra posiela pozdrav. Ešte sa párkrát dostanem k slovu, dokonca začínam byť jemne vtipná a začína sa mi to páčiť. Je to jedna skvelá relácia. Mám pripravenú úplne bombastickú odpoveď na ešte nepoloženú otázku. Objavila som Ameriku: nie je dôležité počúvať otázku, dôležité je odpovedať, to čo chcem ja. Svrbí ma jazyk, čakám, kedy sa moderátor obráti ku mne. Obrátil sa. Konečne.
„Vážená pani Julka, vážený pán sekretár, ďakujem vám za vašu účasť v našej relácii a vám, milí poslucháči, želám dobrú noc.“ Spadla mi sánka a na tvári mi konečne hrá úsmev. Krvný obeh začína prúdiť vychodenými cestičkami a ja na ex vypijem dva poháre vody.
V aute s pánom sekretárom reláciu dokončime, teraz sme už obaja dosť múdri. Škoda, že to nejde do éteru. Veľa veci by som chcela povedať inak, lepšie, zrozumiteľnejšie.
Tá skúsenosť však stála za to. Odteraz na ľudí, ktorí vystupujú v živom vysielaní a nie sú profesionáli, budem pozerať oveľa zhovievavejšie a budem mať pochopenie, ak sa pomýlia, či čosi popletú.
