Beľmo v srdci

O pár dní budeme voliť prezidenta. Konečne paleta kandidátov dáva možnosť rozhodnúť sa hádam každému podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Možnosť ešte neznamená istotu. Je to iba teória, ktorá je na míle vzdialená od praxe.

Chápem tých, ktorí k urnám nepôjdu, lebo im to môže byť ukradnuté. Aj to je názor. Chápem tých, ktorí budú voliť komunistu, liberála, kresťana...kohokoľvek, lebo je to ich kandidát. Čo však nechápem, je volebná kalkulačka, ktorú sami sebe vnútili kresťania - katolíci. Vraj sa nás k tejto cirkvi hlási dosť. Ale iba vraj. S beľmom v srdci nie sme slobodní. Konečne máme kandidáta, ktorému môžeme dať hlas slobodne. Nie proti niekomu, nemusíme voliť menšie zlo, môžeme voliť dobro. Nemusíme voliť kresťana - komunistu, ani kresťana - liberála, môžeme voliť kresťana - kresťana. S beľmom v srdci sa to však pochopiť nedá. Tak nás musia poučiť naše politické špičky, že komu treba dať hlas, lebo ak ho nedáme práve tomu, tak podporíme nežiaduceho kandidáta. Klamári. Voľby nie sú voľby ale bohapustý kšeft.

Kresťania - katolíci, príďte k nám do kostola. Na priečelí pred svätyňou máme takýto nápis: Dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane! Určite ten, kto ho písal, mal na mysli čosi viac, ako dedovizeň. Myslel na Sväté písmo, na vieru, na to, čo nám tu priniesli solúnski bratia. Ktorý z prezidentských kandidátov to so zachovaním spomínaného dedičstva myslí naozaj vážne? Či to nie je až také dôležité? Dôležité je iba to, aby nevyhral ten druhý? Vraj by bolo múdre, keby sa onen kandidát vzdal svojej kandidatúry v prospech želanej kandidátky. A čo tak spraviť to opačne, aby sa nádejná kandidátka vzdala svojej kandidatúry v prospech oného kandidáta. Zbožné želanie. Alebo nebodaj kacírske?

Na jednom seminári nám páter Elias Vella prednášal o dare rozlišovania. Čosi mi z toho v pamäti utkvelo, čosi, s čím som sa úplne stotožnila. Z dvoch dobrých vecí je jedna dobrá iba zdanlivo. Práve teraz to tak vnímam. Máme historickú šancu, ale zdá sa, že ju nevidíme. My sa uspokojíme s nápismi na priečeliach.

Pred niekoľkými dňami biskup Chautur v jednej kázni veľmi múdro stanovil diagnózu katolíkov na Slovensku. Budem parafrázovať jeho slová. Dosiahli sme slobodu, máme svojich blahoslavených mučeníkov, ktorí za totality položili svoje životy. Nebolo to márne. Všetko však akosi vlastným pričinením, vlažnosťou premrháme. Kde je ovocie toho všetkého? Nebolo to márne?

Keby sme neboli „burani" a nenechali sa opíjať zištnými rečami nemúdrych politikov, volili by sme podľa svedomia. Máme koho voliť. Nemusíme voliť proti niekomu. Keby sme neboli papieroví katolíci, druhé kolo prezidentských volieb by nemuselo byť. S papierovými katolíkmi sa však voľby vyhrať nedajú. A mnohí sa tomu tešia a potľapkávajú papierových, lebo im zobú z ruky. Tak nás to naučili.

P.S.

Pán Mikloško, aj keby ste mali dostať vo voľbách jediný hlas, viem, že som volila správne. Váš doterajší život, postoje, hodnotový rebríček ma o tom presvedčili. A nemusel mi to nikto žiadnou slovnou ekvilibristikou vtĺkať do hlavy. Konečne môžem prezidenta voliť slobodne a toho, koho naozaj chcem.