Pred časom som v jednom televíznom spravodajstve zachytila zaujímavú informáciu: internátne školy práve pre takéto deti. Opäť kladiem dôraz na to, že nie pre rómske deti, ale pre deti, ktorých rodičia nevedia vychovať, lebo sami neboli vychovaní. Že pribúdajú geometrickým radom? Že to pôjde z našich peňazí? Aha, viem, prepáčte. Prosím, neopakujte sa a nestrápňujte. Ak má dieťa svoje práva kdesi deklarované a nemá to byť iba zdrap papiera, tak to dotiahnime ako spoločnosť do konca. Prosím. Žiadne dieťa neovplyvní to, či sa narodí do sociálne odkázanej rodiny, do rodiny, kde je porušovanie zákonov chlebom každodenným, alebo či bude mať na riťke tie najfajnovejšie plienky. Nijakovský to ono dieťa neovplyvní. Tak nebuďme múdri. Predstav si, (drahý) čitateľ, že by si sa narodil kamsi do plechovej maringotky, nohy by ti obhrýzali potkany, tvoja mať by bola večne sfetovaná a otec by iba občas opustil basu. Už si si to predstavil? Bŕŕŕŕ. Nepríjemné, však? Do kelu aj s chipsami, stratila som na ne chuť.
Na mojom bývalom pracovisku sa stala zaujímavá vec. Pravidelne nám klopali na dvere malé, asi desaťročné, cigánčatá. „Teta, tu sa podáva športka?" Takto a podobne sa pýtali. Samozrejme len v prípade, ak v kancelárii niekto bol. Ak v kancelárii na našu smolu a ich šťastie nebol nikto, zobrali všetko, čo nebolo pevne spojené so zemou. Mám na mysli najmä peňaženky, mobily a tak podobne. Netušili sme, kto nás okráda a priznám sa, padali rôzne hrozné obvinenia. Až raz. Všetky kancelárie boli na ich smolu a naše šťastie buď zamknuté alebo obsadené, tak vošli do kuchynky a začali vyprázdňovať chladničku. To, čo sme cez obednú prestávku stihli v bufete kúpiť domov na večeru, už bolo v deravej igelitke. Nebyť náhody, chladnička by bola vybielená. Zavreli sme deti do jednej miestnosti a začali vykonávať spravodlivosť. Vytočili sme 158. Čo myslíte, prišli? Uhádli ste, keď sme im povedali vek detí, neprišli. Matere ich čakali asi 20 metrov od budovy, kde ich deti tak "pilne" pracovali. Vybuchnátovali ich, že nič nenesú.
Aký zákon zaručí takýmto deťom zdravý vývoj? Aj keby bol vyšívaný zlatou niťou, nič sa na terajšom stave nezmení. Rodičom nie je ten, kto dieťa splodí, ale kto ho vychová. Ak by mal štát nefalšovaný záujem tento problém riešiť, tak by to riešil a nie iba deklaroval. Súčasný sociálny systém je jedna hlboká diera, ktorá nemá dno. Ak by sa peniaze na starostlivosť o výchovu detí použili účelne, neboli by to vyhodené peniaze. Aj medzi nami sú ľudia, ktorí nevyrástli vo vlastnom rodinnom prostredí, ale v decáku. Je mi to veľmi ľúto. Čo by z nich však bolo, keby ostali doma? Verím, že aj vy poznáte podobné prípady z vlastného okolia. Ja ich poznám tiež a sú srdcervúce.
Môj štát, si tu aj na to, aby si reálne zabezpečil deťom zdravú výchovu.
