Od rána vyhrávala v dedinskom rozhlase dychovka. V pochodovom tempe sme ráno zjedli praženicu z domácich vajec, v pochodovom tempe sme plákali bielizeň na potoku i zametali chodník na priedomí. Až potom sme sa celá rodina vyštafírovali a hromadne sme šli voliť. Chýbal otec. Bol totiž členom volebnej komisie, tak sme šli bez neho. Raz dva, ľavá, šinuli sme si to dole dedinou, až do budovy miestneho národného výboru. Nepomýlila som sa, nebojte. Mám na hlave šiltovku a aj keď pripeká, dobre viem, čo chcem povedať.
V hlavnom vchode MNV hrá naša dedinská ľudová kapela - Pasternoci. Fidli fidli, ťahajú sláky na goralských husličkách. Široký úsmev a strieborný zub ujka Valigurského, primáša, si pamätám dodnes. Vchádzame do sály. Červené karafiáty, červené koberce...a možno mám len krvou podliate oči. Prichádzame ku komisii, vyzdvihnúť si lístky. Komisia jednohlasne klopí zrak. Asi nás nevidno. Ani nášho otca nevidno, ten je až pod stolom. Nevedno, ktorý člen komisie vyriekne ortieľ: „Vy už nemôžte voliť, váš otec už dal do urny lístky za vás. Máte odvolené." Ako si zachovať dekórum?! Pod stôl sa nás už viac nevojde. Sťaby na povel, spravíme otočku na opätku a dôstojne míňame strieborný zub ujka Valigurského.
V televíznych novinách sa dozvedáme, že naša dedina už o 13,30 volila na 100 percent. Keby tak vedeli...
