Čistenie studničky

Cez jedno rameno sa mu hompáľala kožená brašňa. Dostal ju hneď po maturite od svojej mamy. Rokmi bola rovnako poznačená, ako Norko. Pozošívaná a zodretá. Rezali ho už dva razy. A odvtedy sa sila a rezkosť kamsi podeli.
Vošlo sa do nej tak akurát. Nožík, kus poživne a termoska. To bol základ. Nesmel chýbať pršiplášť a suché ponožky, i keby ich celý rok zbytočne nosil. Vedel svoje. Cez druhé rameno mal zavesenú malorážku.
Mladina na Polianke sa pekne uchytila. Zopár stromčekov vyschlo, ale to ženy na jar popravia. Horšie to vyzerá na Sihle. Pohľad na vyváľané stromy a kýpte čnejúce do neba, bol žalostný. Cesty boli zatarasené, neprechodné. Iba skraja cigáni z osady posťahovali zopár stromov. Ale len tak, bez ladu a skladu. Nerád chodil okolo takejto Sihly. Ako mladý lesník práve tento svah zalesňoval. A teraz: je to zruntované, ako...
Pomaly prechádzal úžľabinou a na rázcesti na Jankovec a Lúky, zastal. Pri jednom strome stál drevený kríž s plechovou ozdobnou strieškou. Povytŕhal z okolia suché trsy, očistil umelé kvietky, ktoré tu na jeseň nechali jeho lesné žienky. Farba kvietkov už iba matne pripomínala tú pôvodnú.
Posadil sa na lavičku. Poludňajšie marcové slnko malo nezvyčajnú silu. Musel si zhodiť ošúchaný lesnícky kabát, tak mu bolo teplo. Siahol rukou do záhrenia. Bol tam. Nemal odvahu ho vytiahnuť. Už tri dni ho nosil pri sebe a márne si vravel, že zajtra ráno ho otvorí. Keď to ani dnes nezvládol, vybral sa do hory. Tu sa cíti lepšie, slobodnejšie. Nie taký pozväzovaný, nemotorný.
Zajedol si slaniny, uchlípol čaju. Malorážku mal opretú pri kríži. Dávno už z nej nestrieľal. Ísť bez nej do hory, na to nemal pomyslenie. Neustále ho prenasledovala myšlienka na záhrenie. Ukrývalo čosi, načo sa bál pomyslieť a načo sa snažil zabúdať tridsať rokov. A môže sa aj mýliť a vo vnútri bude nejaká reklama. Nedokázal len tak, bez mihnutia oka, zobrať list a otvoriť ho. Chcelo to prípravu, priam obrad. Pod zadok si dal kabát, akosi zo spodu ťahalo. Spod starého štrikovaného svetra vybral bielu obálku a nasadil si okuliare. Stálo na nej čierne na bielom: Pán Silvestr Norko. Jedno e v krstnom mene chýbalo. Nevedno, či to bola chyba.
Ešte si zapáli fajku a trošku pobafká. Potom poľovníckym nožíkom zarezal do bieleho papiera. Bolo to, akoby zarezal do niečoho živého. Nemohol sa ovládnuť.

Drahej tatínku, doufám, že teď sedíš a když né, tak se dobře drž.

Písmo bolo úhľadné, pekne poskladané.

Jmenuji se Lenka a jsem Tvoje dcera. Narodila jsem se téměr před třiceti léty v Ostravě. Maminka mi o tobě nikdy neřekla. Maminka před měsícem zemřela a informaci o Tobě, vlastně o nás, jsem našla až pak v dopisu, který mi nechala. Je mi to moc líto, co všechno si musel prožít.

Silvester tušil, že to bude nejaký taký list, ale toto nečakal. V duchu naspriadal aspoň sto príbehov, ktoré však nevedel dokončiť. Krv sa mu nahrnula do hlavy. Akosi si to nemohol celé zrovnať.

Teď už vím, že moje babička byla svobodná matka, a to se někdy neodpouštělo. Moje maminka nezvládla celou tu situaci ve Vaši vesnici. Když zjistila, že čeká dítě, zbalila si věci a odešla. Je to škoda. Možná.

Hej, bolo to tak. Jeho ženu dedina neprijala. Syn slobodnej matky, ktorého meno otca sa nikto nikdy nedozvedel a doviedol si z mesta takú dievku, že tie dedinské vyzerali popri nej ako tiene. Ich dedina mala vtedy svoje zákony. Kruté a nezmyselné. Kto tu nevyrástol, nemohol prežiť. Ani len meno nesmel mať ako ostatní, nie to ešte najkrajšiu nevestu z mesta.

Na Vašem obecním úřadě jsem zjistila, kde žiješ a bylo mi řečeno, že jsi sám a že Ti je 62 let. To je tak akurát na dědečka. Já jsem vdaná, mám hodnýho muže (ze Slovenska) a dvě krásne děti.

Dedko, komu to hovorí, že dedko. Pane Bože, dedko? Keby aspoň napísala, že či sú to vnuci alebo vnučky, doparoma.

Prestal čítať. Ešte tam bola jedna strana, ale teraz to nedočíta. Nemôže. Až potom, keď sa utíši. Možno doma. Odložil list do záhrenia, obliekol kabát. Popodišiel kúsok do hory a z krmelca pre jelene vybral motyku, ktorá bola schovaná pod strieškou. Pribral sa vyčistiť studničku. Veľmi sa ešte nedalo, bolo mokro, ale sneh už zišiel. Zakopol hlboko, najhlbšie, ako len mohol. Voda sa zmútila. Kal a prehnité lístie, odnášal vyčistený kanál. Po chvíli sa mu studnička odmenila. Voda v nej bola číra ako slzy a jemne sa chvela. Uvidel v nej zošúverenú tvár, na ktorej strašilo strnisko.

Pane Bože, dedko. Bude sa musieť oholiť.