Dotyk poznania

Znenazdajky ho však nejakí chlapi položili na nosidlá a vynášali spod medze na cestu. Škoda, bolo by sa mu to podarilo. Jedna obrovská hviezda sa otáčala okolo svojej osi. Akoby niekoho hľadala. Zaostril na ňu. Výhľad mu prekazil neznámy chlap v oranžovej veste. Čudne mu pred očami gestikuloval rukami a ústa špúlil do smiešnej grimasy. Čosi ako E a O. Usmial sa naňho. Ten chlap vyzeral naozaj komicky. Ako kapor – rozpráva a nemá hlas. Čím viac sa usmieval, tým viac ten chlap škeril ústa. E a O. Bolo to do popuku.V tom ho prenikavo zabolelo v bruchu. Také čosi nikdy nezakúsil. Akoby sa mu tam sústredila bolesť celého sveta. Chcel čosi povedať. Mihotajúca hviezda zhasla.Po čase sa mu podarilo otvoriť oči. „Kde sú hviezdy?“ pomyslel si. „Žiadne nevidím. Len pred chvíľkou nimi bola posiata celá obloha.“ Stratil sa aj pocit, že všetko pochopil. Laškoval s ním, no zakaždým, keď sa ho chcel zmocniť, unikol.„Kde sú?“ zašepkal.„Vitajte naspäť, pán Chudý,“ skláňala sa nad ním takmer dievčenská tvár.„Kde sú?“ opakoval sotva počuteľne.„Koho hľadáte, pán Chudý?“ skúšala sestra, ktorá tu bola iba na praxi.„Stratili sa. Ukradli mi moje hviezdy,“ zamrmlal. Po strnisku sa mu skotúľa slza. Bolo mu ľúto za nádherným obrazom oblohy posiatej hviezdami. Spomenul si aj na dvanásť sektorov, ktoré by mu umožnili bezpečne ich spočítať, i na záblesk poznania. Všetko stratil. Nadobro. Prečo? Sestrička odbehla po primára. Prišli všetci. Obklopili lôžko z oboch strán.Primár sa snažil nadviazať dialóg.„Pán Chudý, viete, čo sa stalo?“„Ukradli mi hviezdy,“ povedal s ľútosťou v hlase.„Viete, ako sa voláte? Vaše meno.“„Vráťte mi ich,“ žobronil.„Ešte nie je čas,“ uzavrel primár otočený ku kolegom. „Predĺžime umelý spánok. Brucho sa hojí pekne, ale s hlavou je to horšie. Povedzte to aj rodine.“ Mladá praktikantka bola vykoľajená. Keď nebol nikto na izbe, hladila pána Chudého po ruke a šepkala mu: „Nebojte sa, pán Chudý, hviezdy sa vrátia, nebojte sa.“ Bola to taká vyziabnutá dievčina. Volali ju Žira, kvôli výške.Ponúkla sa, že bude po večeroch pri ňom sedieť. Na oddelení dve sestry ochoreli a ona nemala čo robiť. Pacient ju čímsi zvláštnym priťahoval. Nevedela prísť na to, čím. Niečo asi ako dieťa čítala, alebo niekoho stretla, alebo... Bolo to v nej ukryté kdesi hlboko a teraz sa to dralo na povrch. Skrsla v nej neodbytná myšlienka. Bojovala s ňou tri dni. Napokon to napätie nevydržala a poslúchla. Strop belasej nemocničnej izby premenila na oblohu. Jedno balenie samolepiaceho papiera zlatej farby, nožnice a bolo. Z dievčenských rúk sa vysypala celá obloha. Na prostredníku sa jej urobil krvavý mozoľ. Nič to. Strop si rozdelila na dvanásť sektorov, aby jej to vyšlo rovnomerne. Do každého sektora nalepila dvanásť hviezd. Keď bol čistý vzduch, vyniesla stojan na kvety, ktorý poslúžil ako rebrík. Teraz sa už môže pán Chudý zobudiť. Nutkanie povolilo, uľavilo sa jej.Ranná vizita. Primár aj so svojou suitou krúžil po oddelení. Konečne prišli aj do izby pána Chudého. Mladá praktikantka tŕpla pri okne. Nikto si nič nevšimol. Primár sa začal pacientovi prihovárať: „Dobré ránko, pán Chudý, počujete ma? Mali by ste ma už počuť.“ Nič. Žiadna reakcia. Jemne mu stisol ruku. Pacientovi sa zachveli viečka. Po malom zaváhaní otvoril oči. Nepozeral na ľudí, iba sa usmieval. Ako dieťa.„Moje hviezdy. Vrátili mi moje hviezdy. Konečne ich spočítam,“ hovoril si pobavene.„Pán Chudý, ste v nemocnici, pamätáte sa? Zrazilo vás auto,“ dal sa do vysvetľovania primár.Opäť tá smiešna situácia. Iba E a O. Ako kapor. Pán Chudý sa potuteľne usmieval. Vo výhľade na hviezdy mu už nikto nezacláňal.