Ja som to vedela

„Jakubko, Jakub, vstávaj, ideme do škôlky,“ preberala syna, keď dobehla z kúpeľne. Očko na pančuchách, do kelu. Rezervné balenie v poličke bolo prázdne. Tisíc ráz do kelu. Musí si obliecť deravé.„Jakubko, poďme, zúbky, granko, odlož si, prosím ťa, pyžamko. Keď príde ocko z nočnej, nech tu má útulno,“ manažovala syna, pokým si robila mejkap.Jakubko zaryto mlčal, napokon, ako každé ráno. Jazyk sa mu rozväzoval pomaly a vrchol naberal až o deviatej večer.Vetrovka, čapica, rukavice, čižmy...stereotyp, pri ktorom netreba ani mozgové závity.O chvíľu už obaja sedeli v autobuse. Jakubko nalepený na skle, aby čo najlepšie videl na dopravné značky.Blanku čosi zvláštne vytrhlo z päťminútovej pauzy. Pozrela na svoje ruky: nemala obrúčku, ani snubný prsteň. Ako je to možné? Ešte sa jej to nikdy nestalo. Predsa zakaždým, keď si ich ráno natrie, tak napriahne na nočný stolík a nasunie si obidva prstene. Tak prečo ich dnes nemá? Boli vôbec na stolíku? Len čo vystúpili pred škôlkou, volala mužovi:„Ahoj, Stanko, keď prídeš domov, pozri sa, prosím, či mám na nočnom stolíku prstene. A či je tvoja obrúčka odložená v krabičke...pre istotu. Pa."Kým dotelefonovala, Jakub už bol prezutý. Objatie, pusa, buď dobrý a poslúchaj pani učiteľku. Opäť bez použitia mozgových závitov. Keď sa blížila k budove svojej firmy, zazvonil mobil. Konečne. „Stanko, neblázni, ako inam. Nikdy ich inam nedávam. Ani tvoja obrúčka? Pozri sa ešte na cenné papiere.“„Rozhádzané! Pane Bože, volaj políciu. Ja si len vypíšem dovolenku a o chvíľku som doma. Tak zatiaľ.“Bála sa, že skolabuje. Ešte ich nikto nikdy nevykradol. Určite sa to stalo včera večer, keď boli na nákupe. Teraz si spomenula, že po návrate cítila v byte takú zvláštnu vôňu. ´Ja som to vedela, ja som to vedela,´opakovala si mantru.U policajtov to bolo ako na bežiacom páse. Pred nimi spisovali zápisnicu s nejakým dôchodcom, ktorého tiež vykradli. Nádej na nájdenie odcudzených predmetov je minimálna. Popoludní mali kohosi poslať, aby pofotil dvere, zámky a poprípade zaistil stopy. Stano si po nočnej ľahol, Blanka sa ničoho ani nedotkla. Cenné papiere boli iba rozhádzané, nič nezmizlo. Chválabohu, sprostý zlodej. Keby vedel, že o pol roka sú splatné.Na kuchynskej linke zavibroval mobil.„Dobrý deň, pani riaditeľka, stalo sa niečo Jakubovi...? Ako by sme toho dnes nemali dosť... To snáď nie. Prosím? Áno. Radšej prídem hneď,“ Blanka zbledla a pomaly položila telefón. Roztrasená vošla do spálne.„Stano, Stanko, zobuď sa, musíme ísť okamžite do škôlky. Počuješ, tak sa preber! Kubko sa dnes oženil s nejakou Zuzkou a zobral naše prstene... Zavoláš na políciu?“