Nerušte moje kruhy

Čerstvo rozvedená kolegyňa mu riadne pila krv. V ostatné dni ju nemohol ani vidieť, nie to ešte počúvať tie jej nezmysly. Očividne sa mu zaliečala. Hlupaňa. Vôbec sa mu nepáčila. Škriekala ako papagáj. Sústavne a bez dôvodu. Bola nasilu duchaplná a robilo sa mu z toho zle.Mal rád duchaplných ľudí. No nie takých za každých cenu. Aj on bol duchaplný. Ani o tom nevedel. Nenarozprával veľa, ale keď čosi povedal, tak to bolo väčšinou ako švihnutie britvou. Stalo sa tiež, že mu občas nerozumeli, ale to sa neopovážili dať najavo. Všeobecne platilo, že keď Milan niečo povie, tak to má hlavu a pätu. Raz sa ho snažil zhodiť jeden kolega. Taký všadebol a všetkovidel. Črtala sa možnoť, že sa vytvorí vedúca funkcia. Podľa vzdelania a rokov praxe mal šancu Milan a Všadebol. Milanovi to bolo jedno, ale Všadebol si pripravoval víťazstvo ako na vojenských manévroch. Oslavovali vtedy v robote čiesi meniny. Milan si zadumane ujedal zo svojho krémeša a v duchu riešil nejaký problém. Všadebol zavetril príležitosť a spustil:„Pán kolega, keď tak na vás pozerám, vybavil by som vám jedno miesto,“ povedal nahlas a blahosklonne. Všetci stíchli.„Myslel som, že by vám prospel pobyt na psychiatrii,“ rozrehotal sa Všadebol a poniektorí sa pridali. Pre istotu.Milan trochu očervenel, ale nedal na sebe nič znať. Prehĺtol krémeš, odchlípol si z kávy a potom sa svojím prenikavým pohľadom zapichol do Všadebola. Dalo sa tušiť, že bude nasledovať britká odpoveď.„Hlboko sa pred vami skláňam“ a naozaj vstal a hlboko sa uklonil. Pripravil si ho na smeč. Všadebol sa naparil ako moriak. „Aj tam ste už boli?“ dokončil a pokojne si sadol ku krémešu. Nemihol pri tom ani brvou. Všadebol zmeravel a vzápätí vybehol von. Vybuchol hurónsky rehot. Pred Všadebolom sa nesmiali, lebo čo keď ho spravia vedúcim, ale pred Milanom sa dobre nepotrhali. Napokon to vedúce miesto ani nevytvorili.Ešte hodinu vydržať a potom už konečne vypadnem, utešoval sa Milan.„Ideme po robote na kávu, dúfam, že sa pridáš,“ zazubila sa naňho Čerstvorozvedená.Šľak by ma trafil, už dočista, pomyslel si Milan, ale nahlas to nepovedal. Pred ženami mal úctu. Tak bol naučený. „Prepáč, mám dohodnuté nejaké stretnutie. Inokedy.“ Zamrmlal.„Pamätám si. Nabudúce určite s nami pôjdeš,“ zaspievala sklamaná Čerstvorozvedená.Milan už mal v aute všetko pripravené, až ho svrbeli prsty od vzrušenia. Stále to tak bolo. Keď sa na niečo veľmi tešil a čas sa vliekol ako smola, začali ho svrbieť prsty. Na rukách i na nohách. Konečne mohol vypadnúť. Pozamykať stôl. Povypínať. Odpovedať v letku na pozdravy kolegov a veľavravný pohľad Čerstvorozvedenej. Od prílišného čakania nemohol naštartovať. Naveľa sa mu to podarilo. Vyrazil za mesto. A potom na svoje miesto. Povyťahoval náradie. Prezliekol sa do najmilovanejších šiat. Zapálil si fajku a začal bafkať. Rieka tiekla pokojne, iba miestami sa vzdúvala. Milan hodil udicu a dovolil vode, aby pomaly začala odplavovať z jeho duše všetku špinu a neporiadok. Ulovené ryby púšťal späť. Vedel, že o takú hodinku už bude dobre. Myšlienky sa mu v hlave urovnajú, upokoja, napätie povolí. Zakaždým to tak býva.