Prvé rande

Napokon sa rozbehli, ale až na druhý pokus. Musela k nemu prísť jeho pani učiteľka. Mala čipkovanú blúzku a sivé vlasy upravené do nádherných kaderí. Skoro ju nespoznal, keď po nešťastnom zarumádzganí k nemu prišla a dôverne mu zašepkala: „Samo, to nebolo práve najlepšie. Takže ešte raz. Predstav si našu triedu. Zavri oči a na raz, dva, tri, začni. Neboj sa, zvládneš to.“ A zvládol. A ešte ako. Hral brilantne, ako nikdy. Klavír bol v tej chvíli v jeho rukách poddajný a robil si s ním, čo chcel. Cítil, ako mu po chrbte stekal pot. Nebol zvyknutý na také nóbl oblečenie. Omínal ho golier i kravata, sako neprepustilo žiadne teplo. Ale to nič. Hudba ho uniesla a on zahral svoj prvý životný koncert. Keď potom videl v hľadisku svoju mamu, nechápal. Plakala.Kačku poznal takme dokonale. Spočiatku neohrabané, zdvorilostné výmeny informácií a potom sa chytila. Aj ona bola muzikantka. Nie naozajstná. Sama sa naučila hrať na gitare a flaute. Teda vlastne bola naozajstná. A možno ešte lepšia ako on. Keď sa to naučila sama. Ktovie, ako to vlastne je. Povedali si takmer všetko.Samo stál pred skriňou, ako tĺk. Raz nevedel, čo si má obliecť. Veľa toho síce v skrini nebolo, ale zrazu sa mu zdalo, že tam nie je nič.Postupne sa prepracoval až ku otcovmu šatníku. „Oco má šmrnc, oblieka sa lepšie ako ja. Ani nezbadá, že som si niečo požičal," uvažoval a napokon si vybral škoricovohnedú mikinu. Celkom peknú. Snáď to bude dobré.Keď bol vychystaný, prebehol ešte poslednú poštu od Kačky, chcel si pamätať všetky detaily, ktoré mu písala, aby -až sa stretnú- niečo nepokašľal. Lebo on vedel veľa vecí popliesť a pokašľať. Napríklad raz namiesto bryndze kúpil kockový cukor, lebo mu jeho balenie pripomínalo klavír, alebo keď sa vracal od starkej z Prešova domov, tak si od vodiča pýtal lístok do Prešova. Skoro mu ten vodič vtedy jednu struhol. Myslel si, že si z neho strieľa.Kačka sa mu zdala byť úžasná baba. Občas síce netušil, kedy vraví pravdu a kedy si z neho strieľa, občas ho jej zmysel pre humor privádzal do zúfalstva. Aj on mal rád humor, ale taký jednoznačný a nie skrytý. Kačka hrala v humore vyšší level a on vedel, že ťahá za kratší koniec. Ale na druhej strane bola veľmi spontánna, aspoň v mailoch, nehrala sa na niečo. Na to mal nos. Akýsi šiesty zmysel. Vedel presne, kedy ľudia klamú a vtedy spätkoval. Napríklad, keď mu vraveli, že starký bude žiť. Presne vedel, že mu klamali a starký zakrátko zomrel. Alebo keď mama otcovi tvrdila, že to bol len kolega. Tiež vedel, že im vtedy klamala. Páni, ako vtedy spätkoval. Skoro zutekal z domu. Ale potom sa to vyriešilo. Mama zmenila zamestnanie a bolo. Pri Kačke nespätkoval ani raz.Dočítaval maily. Do rande mu zostávalo necelých dvadsať minút. Cesta do parku trvá asi desať. Posledný pohľad do zrkadla. Opäť ho začala opantávať nervozita. A zrazu cink. Prišiel e-mail. Od Kačky. „Ahoj, Samo, tak veľmi som sa tešila na dnešné stretnutie. Normálne som myslela, že zhorím. Ak nesedíš, tak si, prosím, sadni. Brnkala som si na gitare, to vieš, mala som nervy a predstav si, čo sa stalo. Praskla struna a trafila ma rovno do oka. Nie, neboj sa, nie je to nič vážne. Ocko musel so mnou zájsť na ošetrenie a tak som teraz doma, s prelepeným okom. Ako Ján Žižka z Trocnova. Ani nemôžem plakať, lebo to strašne páli. Si sklamaný? Neposlušná Kačka.“Samo nechápal. Prečítal a nechápal. Kačka, prepánakráľa, to snáď nie. Nevedel, či viac smúti pre Kačkine oko, alebo pre zmarené rande. Ktosi zazvonil. Neochotne sa pobral ku dverám. Na schodoch stálo vysmiate dievčisko.