Riaditeľ

Spoza chrbta sa naňho blahosklonne usmieval prezident. Keby mu tak jednu vyťal, napadlo jej. Pani Elenka, i napriek tomu, že sa jej triasla brada a pocítila arytmie, sa pri tej predstave potuteľne usmiala. Nezmohla sa však ani na slovo. Nedalo sa. Odkedy nastúpil tento nový šéf, išlo to s ňou dolu vodou. Schudla už skoro desať kíl. Háby na nej viseli ako na vešiaku. Potrpela si na kvalitné veci. Decentné, elegantné. Teraz v nich vyzerala ako troska. Šepkalo sa, že riaditeľ je ministrov kamarát, preto má také maniere, ale ju to nezaujímalo. Každý môže byť niekoho kamarát, to predsa nie je až také dôležité. Podstatné je, aký je kto človek. Aj pani Elenka sa priatelí s jednou známou političkou. Už dávnejšie boli spolu na liečení a odvtedy sa kamarátia. Pravda, vtedy ešte tá jej priateľka nebola taká známa, ale aj tak, zostala človekom.-Prepáčte, pán riaditeľ, myslím, že tá správa je spracovaná presne podľa osnovy. Robila som ju včera dlho do noci. A termín som dodržala, je pol desiatej,- nabrala odvahu.-To komu hovoríte! Mňa to vôbec nezaujíma, ako dlho ste ju robili. Výsledok je dôležitý. Vôbec sa mi nepáči, ako ste to spracovali. To som ju rovno mohol dať napísať svojej desaťročnej dcére. Lepšie by to napísala. Choďte mi z očí, nech to stihnem poopravovať.- Povolil si kravatu a vzal do ruky mobil.Pani Elenka odišla. Nemala však za kým. Vliekla sa po chodbe ako húsenica. Starí kolegovia, s ktorými si rozumela, po jednom opustili palubu, pripadala si tu ako kôl v plote. Nerozumela slovníku mladých; vulgarizmy, dvojzmyselné narážky, hlúpe chichotanie. Nikdy nevedela, kedy sa smejú z nej. Asi často. Mala tu jednu spriaznenú dušu, mladého pána inžiniera Borovíka. S ním sa vedela porozprávať takmer o všetkom. Od začiatku si padli do oka. Bol rád, keď ho zasväcovala do tajov svojej práce, pričom sa aj ona od neho mnohému priučila. Napríklad taký Excel mala vďaka nemu v malíčku. Už spoznala aj jeho manželku. Čakajú prvé dieťa a nemôžu sa dočkať. Aj pani Elenka bola netrpezlivá. Ale teraz je inžinier Borovík na stáži v Bruseli. Majú ho vyškoliť, ako efektívne pracovať s fondami. To už nie je pre ňu. Dosť z toho pochytila, ale ten vlak nedobehne; má privysokú rýchlosť.Už mala privolaný výťah, keď si spomenula, že u riaditeľa nechala celý fascikel aj s okuliarmi. S ťažkým povzdychom sa musela vrátiť.S kýmsi rozprával. Vlastne telefonoval. Nemala vo zvyku počúvať za dverami, ale zdalo sa jej, že vyslovil jej meno.-Hej, veď ti vravím, správu mám hotovú a na špičkovej úrovni. Tá stará ježibaba funguje ako motor. Dobre som ju teraz zdusil, aby nezačala vystrkovať rožky... Čo vravíš, že som sprostý...? A to ti neprekáža, že sa ti budem môcť na chate venovať celý deň, čo? Tak veľmi nevyskakuj a nachystaj svojmu hrošíkovi niečo dobré. Lebo inak schlamstnem teba. Ahoj.- Pani Elenka zaklopala a vošla. Riaditeľovi vyrazilo dych. Spanikáril. Dva razy po sebe uchopil mobil a položil ho na stôl. Zamľaskal. Nebol si istý, či ten rozhovor mohla počuť. -No čo je, pani najmúdrejšia, idete sa mi ospravedlniť?- vyškeril sa.-Nie, pán riaditeľ, iba som si tu niečo zabudla. Viete, my sprostí, občas zabúdame,- vzala si okuliare i obal a bez mihnutia odišla.Po robote opäť zájde do obuvi a kúpi si luxusné topánky. Už ich má asi pätnásť párov. Robí tak zakaždým, keď ju riaditeľ zadupe. Musí to vydržať. Ešte rok a pol; vlastne už iba.