Štefanov svet

Zajakával sa. Na tvári mal poväčšinou úsmev. Niekedy, keď ho niečo veľmi rozrušilo, bol nervózny a iba gestikuloval. Vtedy mama z neho nemohla dostať ani slovo. Ako naposledy. Keď našiel v záhrade pod stromami vtáčie hniezdo i s rozbitými vajíčkami. Plakal a nešťastne zalamoval rukami. Za nič na svete ho nemohli utíšiť. Až po čase sa odhodlal. Ťahal mamu za sukňu a zaviedol ju k stromu. Ani sa tam nepozrel, iba načiahol ruku. Musela ho dlho objímať, kým sa upokojil.Štefan presne vedel, že dnes bude ten pekný západ slnka. Bol skvelý pozorovateľ. Zabalil si do batôžka horalky, ktoré miloval asi najviac zo všetkého a fľašku čaju.„Iiiidem nna kokopec,“ oznámil mame. Nemala dôvod báť sa. Štefan si často robil také výlety. Tri horalky a fľaša čaju, to bola jeho výbava. Bolo sotva šesť hodín.„Dobre, Štefan, ale do západu slnka nech si doma. Večer sa vráti otec.“ Vyprevadila ho na verandu a vrátila sa ku žehleniu. Chcela mať všetko porobené, kým sa muž vráti. Mala rada jeho návraty. Chodieval na týždňovky. V pondelok ráno cestoval a v piatok večer sa vracal. Už roky to tak fungovalo. Nesťažovala si. Dve dcéry mali na vysokej, tie chodili domov raz do mesiaca. Ona bola so Štefanom doma. Do ústavu by ho nedali ani za nič. Vtedy, keď sa to stalo, sa jej zrútil celý svet. Štefan bol veľmi bystrý a šikovný chlapec. Keď ho čakala, doktori vraveli, že ho nedonosí. Zaťala sa. Päť mesiacov preležala v nemocnici, nedovolili jej ani zísť z postele. Každú chvíľu mohla potratiť. Napokon sa narodil v termíne a mal skoro štyri kilá. Asi vtedy nebolo šťastnejších ľudí na svete. Naparovacia žehlička občas zasyčala, po kuchyni sa šírila vôňa aviváže a škrobu. Zuzana si v mysli premietala udalosti z rodinného života a podľa toho, na čo práve myslela, sa jej v tvári raz mihol úsmev, inokedy smútok.Štefan už bol na kopci za domom. Sadol si na najvychytenejšie miesto. Medzi dve brezy na okrúhly kameň a netrpezlivo čakal, kedy sa slnko obtrie o borovice na Úbočí. Prichádzalo to tak pomaličky, nebadane. To iba Štefan dokázal vnímať toľkú krásu. Ako po ťahu štetcom sa horný koniec dediny razom ponoril do tieňa. Keď sa ponorila už celá polovica, ako by to celé ustalo. Krivolakosť Úboče spôsobila, že zastal čas. Štefan bol vo vytŕžení. Predstavoval si, že to on ho zastavil. Zatajil dych. Všetko stíchlo.„Stoj, slniečko, zastav sa,“ vystrel ruky nad dedinu a držal ich takto, kým mu nestŕpli. Keď mu opadli, tieň sa začal posúvať. Štefan mal v duši blažený pocit. Bola to jeho chvíľa. Vtedy sa ani nezajakával. Len si užíval.Zuzana už dávno dožehlila. Bielizeň bola odložená, večera pripravená. Zavše zazerala z verandy, či sa neblíži Štefan, už by mal byť predsa dávno doma. Premklo ju nedobré tušenie. Bola labilná. Stačilo úplne málo a hneď sa preľakla. Nevedela, čo robiť, či vybehnúť na kopec, alebo počkať na muža. Vlak už bude pomaly na stanici. Zhodila zásteru a len tak, v papučiach, sa rozbehla. Na stanicu. Potláčala vzlyky. Suseda sa jej čosi spýtala, ale neodpovedala. Nemala čas vysvetľovať. Prišla na koniec ulice, odkiaľ už bolo vidieť koľajnice. Vlak práve opúšťal stanicu, keď ta dobehla. Od stanice do dediny prichádzalo zopár ľudí. Akosi medzi nimi nemohla nájsť svojho muža. Napätie nie a nie povoliť. Napokon ho predsa len zočila. Práve vychádzal z budovy. V jednej ruke taška a v druhej: Štefan.