Už nevládzem

Ako mu to len vysvetliť. Len včera v duchu prisahala, že už to nikdy neurobí. Už po tisícíkrát. Zlyhala. I keď šla slimačím tempom, vzdialenosť sa každým krokom skracovala. Asi by sa mala otočiť. Otočiť? A kam? Nič rozumné jej nenapadlo. Snažila si udržať priamu chôdzu a bezstarostný výraz. Počkala za výťahom, kým neodišli susedia. Až potom sa vyviezla k ich bytu. Automatickým pohybm našmátrala v kabelke kľúče a vošla. Deti už spali v postieľkach, on umýval kuchyňu. Prísne zomknuté pery dávali tušiť, že to v ňom riadne vrie. Ostala stáť v chodbe bez pohnutia. Ďalej už nemala síl. Pomaly sa zosunula popri stene a ostala sedieť na zemi. Bezmocná. Ani k nej neprišiel. Z detskej izby zamrnčal Maťko: "Ocko, chcem piť." Bez slova mu doniesol pohár čaju a pohladil po vlasoch. Nemohol rozprávať. Nevedel. Nechcel. Nemal čo povedať. Už asi povedal všetko. Bolo jej to jedno. Žalúdok sa jej dvíhal, začalo ju napínať. Štvornožky sa doplazila k záchodovej mise a zvracala. Nešlo to potichu. Všade okolo bolo mokro a smrad. Maskara z očí jej stekala po lícach, v nose ju štípalo.Ráno sa zobudila na prudké mykanie. Dcéra ju ťahala za rukáv nočnej košele a podávala jej bábiku, ktorú nedokázala sama obliecť. Nemohla za zorientovať. Včerajšok si pamätala ako rozbitú mozaiku. Celá sa chvela. Bola čistá, umytá a v posteli. Jeho posteľ bola nedotknutá. Pomaly začala zliepať jednotlivé dieliky. Snažila sa objať dcéru, ale tá sa odtiahla. Ešte smrdela. Vošla do kuchyne napiť sa. Na stole bol načmáraný lístok: "Ak sa nezačneš liečiť, opustíme ťa."