Trochu som večer surfovala po internete, zaspomínala na vlaňajšiu návštevu Strečna. Snažila som si ju predstaviť. Aká asi bola, Láskavá hradná pani. Hradné panie zväčša láskavé nebývali. I voľakedy platilo, že medzi bohatými a núdznymi bola neprekonateľná priepasť. Odrobinky, padajúce zo stola boháčov dovolia iba živoriť, nie žiť. Výnimky potom pôsobia ako kométa. Na dlho zažiaria a zmenia srdcia ľudí a ich životy.
Prekračovala spoločenské konvencie. Stavala sirotince, nemocnice pre chudobných, najbiednejším rozdávala malé chlebíky „bosniaky." Bez štátnych dotácií, bez pomoci zo štrukturálnych fondov, bez tendrov...bez prísľubu skrytých benefitov.
Zväčša ťažko otvárame dlaň, keď treba efektívne pomáhať. Je to namáhavé. Nemyslím pomoc, keď hodíme do klobúka mincu žobrákovi, ale keď mu pomôžeme vstať. Nie každý to vie, nie každý to môže. Mnohí vedia, mnohí môžu, no aj tak sú pasívni. Toto všetko mi napadá surfujúc po internete.
Keby napríklad Matka Tereza ostala v kláštore, svet by o nej pravdepodobne nevedel, keby sa lady Diana nevenovala charite, splynula by len s ostatnými tuctovými celebritami. Tieto ženy sa nebáli prekročiť svoj tieň a zbožnú myšlienku o pomáhaní druhým dokázali aj žiť v bežnom živote. Preto zasvietili ako kométa a ožiarili na dlho celú zem.
Telo Žofie Bosniakovej vyše 350 rokov nepodľahlo zákonom prírody. Takmer neporušené pripomínalo svetu, že charita je in.
Verím, že ak bude naša planéta aj o 400 rokov modrá, tak si ľudia budú spomínať nie len na Žofiu Bosniakovú, ale aj na Matku Terezu a lady Dianu, ako na „láskavé hradné panie."
Kiežby podobných osobností bolo čo najviac. Nemusia to byť práve kométy, postačia aj hviezdičky, ktoré svojou žiarou skrášlia svet.
