501. vysoká škola na svete

Pomaly čítam ešte raz. Mami, prosím ťa, prelož mi toto z ruštiny, lebo nedostanem z matiky zápočet. Neveriacky klikám na prílohu. Šípim nejaký vtip, srandu, z ktorej sa budem škľabiť celý večer. Dcéra je v tomto expert.

Jeeej, azbuka. Ako dávno som už nečítala ruský text. Jazyk si zlomím hneď na prvom riadku. Diferenciály, množiny a podobné paskudy, ktorým nerozumiem ani po slovensky, nie to v inom jazyku. Pomaly sa prehrýzam. Ako cez amazónsky prales. Až sa mi z kečky parí. Konečne chápem, čo mi to dcéra poslala. Prekladám názvy kapitol, tém, zadaní, ktoré ak pochopí, môže sa pustiť do rátania príkladov.

Slovenskí vysokoškoláci sa v 21. storočí učia matematiku z ruských textov, ktorým vôbec nerozumejú. Ako by aj mohli. Azbuka odišla zo škôl spolu s ich rodičmi. Hromžím a nadávam ako tatár. Ani nie tak nad prekladom (bolo to celkom zaujímavé, takto si premasírovať to, čo nosím na krku) ale nad kvalitou našej výučby. Média sú plné správ, že ani jedna slovenská vysoká škola sa neumiestnila v prvej päťstovke na svete. Rektori sa búria, ja som sa spočiatku tiež. Brnkli na citlivú strunu. Keby sme sa neumiestnili medzi prvými päťdesiatimi, to by som chápala, ale že nie sme v päťstovke, to určite nie je fér, hútala som urazene. Možno sme 501.

Text som ako tak preložila. Za každým piatym slovom sú ekvivalenty vypísané v zátvorke. Pre každý prípad. Predsa sa len na konci škľabím, niektoré vety sú naozaj vtipné. Hádam sa v tom zorientuje a zápočet dostane.

Možno by sa vysoké školy mohli hodnotiť aj inak, povedzme z opačného konca. Po dnešnej skúsenosti verím, že by sme sa v rebríčku právom ocitli. Rektori by sa síce opäť búrili, ja by som sa už nie.