Pápež František sa priznal, že otázky dostal vopred a o odpovediach mal čas rozmýšľať. Rozprával o svojej babičke, ktorá mu ako prvá sprostredkovala živú vieru. Rozprával o trpiacich ľuďoch, ktorých je priveľa a ktorí nie sú v médiách, lebo nikoho nezaujímajú. Do správ sa dostanú ekonomické a finančné problémy, ale o ľudskej biede nechce nikto hovoriť. Je to nezaujímavé. Morálna kríza je väčšia ako ekonomická. Vravel, že kým bol v Argentíne a spovedal, občas sa pýtal ľudí, či pomáhajú chudobným a bezdomovcom. Ľudia odpovedali rôzne, ale väčšinou, že áno, že prispievajú podľa svojich možností. Zmĺkli až pri druhej otázke. Keď dávate bezdomovcovi almužnu, pozriete sa mu pritom do očí, dotknete sa ho rukou? Vidíte v ňom obraz Boha? Tiež som ostala pri tejto otázke ticho.
Potom rozprával o modlitbe, že je to úžasný priestor na osobné stretnutie. A opäť vylúdil na tvárach úsmev. Nemal problém priznať, že sa mu občas stane, že pri večernej modlitbe zaspí. (Keby tak vedel, koľkokrát sa to stalo mne a ako som to nedokázala prijať). Ale nič sa nedeje, keď zaspíš, vravel, to nie je dôležité. To čo je pri modlitbe dôležité nie sú slová, veľa slov, ale čosi úplne iné: vtedy sa na teba pozerá Boh. Toto je na modlitbe dôležité, že sa na teba pozerá Boh. Aj keď zaspíš.
Tak dobre sa to počúvalo práve od pápeža. Možno keby mi to povedal niekto iný, neprijala by som to s takou samozrejmosťou, ale povedal to pápež, ktorý nemá problém povedať, že občas si pri modlitbe zdriemne.
Ešte jedna myšlienka z jeho odpovedí ma oslovila. Kto je naším najväčším nepriateľom. Čakala som nejaké biblické pomenovanie, ale on použil úplne jednoduché vysvetlenie. Najväčším nepriateľom kresťana je strach. Opäť mu dávam za pravdu.
Ak tento článok prečíta niekto, kto neverí v Boha, zaiste sa mu bude zdať, že pletiem piate cez deviate, no verte, že sa vás nechcem dotknúť, aj keď by som bola rada, keby sa vás to aspoň trochu dotklo:-)
