Aj papier má svoj život

Pri niektorých spisoch sa pristavím. O čomsi svedčia, rozprávajú, niektoré dokonca voňajú. Dnes som sa pristavila pri dvoch. Pri prvom mi udrelo do očí písmo. Veľké, guľaté, ako z 1. A. Nikdy som tak pekne nevedela písať. Moje blšky sú nesúrodé, krivolaké, grafológ by sa pri ich skúmaní asi riadne zapotil. Čím dlhšie som obdivovala tie guľaté písmenká, vlastne písmená, tým viac mi bolo všetko jasné. Žiadosť za klienta napísala moja bývalá kolegyňa, Majka. Pomaličky som si prechádzala celé podanie a usmievala sa popod nos až do chvíle, kým som neprišla na koniec dvojhárka: namiesto podpisu klientky, narodenej v roku 1956, tam svietli tri kostrbaté krížiky.Ďalší z kôpky spisov mi prišiel pod ruky popoludní. Bol to spis z kategórie voňavých. Ako obyčajne, podmienený reflex určoval pohyb mojich očí. Tentokrát som sa pristavila pri mene. Neznáme meno, a predsa čosi sa vo mne prebudilo. Keďže mi ani po tuhom premýšľaní nič nenapadlo, pokračovala som ďalej. Napriek všetkým naučeným „kukom, “ opäť som sa vrátila k menu. A opäť nič, žiadne logické vysvetlenie. Začala som v spise prezerať aj nepovinné položky. Dátumy narodenia nezaopatrených detí. Bingo. Dvojičky, narodené 10. októbra, o deň skôr, ako moja dcéra. Razom som sa ocitla na pôrodnici. Dva malinké uzlíky, ktoré vrešťali na živé raty. Ich mama nemala mlieko (alebo ho mala málo, neviem) sa plačom domáhali poživne. Ja som kojila na jednej strane dcéru a k druhému prsníku mi sestrička prikladala na striedačku dvojičky. Boli neuveriteľne malinké. Ako mačiatka. Spočiatku som musela prekonať akýsi vnútorný odpor. Kým pochopili, ako sa majú prisať, mali tváričku celú od mlieka. Ich mamu som nevidela. Aj teraz mi prešiel cez ruky iba jej spis. Držím palce pri matúrach (moje) dvojičky.