Ak nebudete ako deti, nevojdete

Pred pár rokmi som bola na púti v Medžugorí. Nepotrpím si na púte, ale v tomto prípade som sa nechala zlákať. Príliš veľa „náhod,“ ktoré som tam zažila vo mne stále rezonujú. Nemám teraz na mysli samotnú púť, i keď tá bola ohromná a ohromujúca. Mne sa poväčšine pri hocijakých udalostiach pripletie do cesty niečo, na prvý pohľad druhoradé, z čoho sa napokon vykľuje pre mňa akási životná poučka.Mali sme ísť v máji, ale pre čosi to nevyšlo, a tak sme šli v júni – na výročie začiatku zjavení. V tom čase tam prúdilo veľmi veľa autobusov z celého sveta. Zbierali sme sa postupne, prechádzajúc Slovenskom. V Nitre k nám pristúpil pán Miroslav, so svojím sedemročným synom, Cameronom. Sedela som vpredu, oni úplne vzadu. Cestou vyšlo najavo, že Miroslav žije v Austrálii a je hluchonemý. S Cameronom sme si padli do oka a v rámci mojich možností sme konverzovali.V Medžugorí nás náhodou ubytovali v jednom penzióne, hoci –ako Miroslav neskôr priznal- vôbec nechcel ísť do takého malého penziónu a navyše mať izbu na prízemí. Pri večeri v spoločnej kuchynke sa nás pýtal, odkiaľ sme. Zdalo sa mi nezmyselné Austrálčanovi povedať, že z Novej Ľubovne, a tak som prezieravo artikulovala – Vysoké Tatry.„Predsa nemôžeš bývať vo Vysokých Tatrách,“ vyrozumela som z jeho nespokojných posunkov. Jeho reč bola spočiatku pre mňa dosť ťažko zrozumiteľná.Napokon zo mňa vyliezlo: „Stará Ľubovňa.“ Mali ste vidieť ten úsmev od ucha k uchu.„Stará Ľubovňa? Litmanová. Chcel som ísť na Litmanovú, ale ako? Austrália – Litmanová ďaleko. Kremnica – Litmanová ďaleko. Nikoho nepoznám. A ja prídem do Medžugorja a ty povieš Stará Ľubovňa.“ Videla som dieťa, ktoré nemá problém s vierou a vôbec, videla som to evanjeliové, ak nebudete ako deti. Spoľahnutie sa. Všetci sme sa radovali. Keby ste počuli tie jeho bezprostredné výroky. Spomínam si, keď bol na spovedi, prišiel taký natešený a bez mihnutia vravel: „Panna Mária ma po spovedi objala.“ „Ako ťa objala?“ pýtala som sa neveriac.„Nevieš, ako sa objíma? Takto,“ a pritúlil si ma. Naše tetky „zalamovali rukami,“ že aký je to chudák. Bolo to presne naopak. Nie on bol tým chudákom.Hneď prvý júlový týždeň sme mali doma vzácnu návštevu. Prišiel k nám Miroslav i so svojím rovnako hendikepovaným kamarátom z Prahy. U nás na večernej svätej omši, keď sme si dávali znak pokoja, ma Miroslav objal. Úplne prirodzene, samozrejme, ako dieťa. V nedeľu sme s nimi boli na Zvire. Lialo ako z krhly, ale to nemohlo skaliť radosť, ktorú sme tam zažili.Občas, keď mi je ťažko, keď by sa mi chcelo pochybovať, keď sa nedarí, alebo keď ma niekto poníži, príde mi na um Miroslav, s jeho úprimnou vierou a detinským spoľahnutím sa na to, že všetko je v mocnejších a múdrejších rukách. A vtedy viem, že všetko je tak, ako má byť.