Spomínam na pátra Michala, ako pred pár rokmi v kláštore v Podolínci spomínal na rozprávanie staršej panej. „V tom čase som bola dieťa. Mama ma poslala s kúskom chleba, aby som ho podala cez zamrežované okno rehoľníkom, ktorí boli vo vnútri uväznení. Jeden kňaz mi vtedy vravel, že Podolínec bude raz požehnané miesto, lebo tu trpí veľa nevinných ľudí... " Kto by už vtedy tomu rozumel, či veril.
Príďte sa pozrieť do Podolínca. Každú prvú nedeľu sa tu zhromažďujú mladí ľudia na modlitbách. Spočiatku ich bolo pár, ale potom, po čase to začali byť stovky. Prichádzajú spontánne, obetujú svoj čas Bohu. Niektorí prichádzajú zblízka, niektorí zďaleka, nezriedka aj spoza hraníc. Ono prorocké slovo rehoľného kňaza sa už po mnohé roky napĺňa vrchovatou mierou. Boli sme tam pred dvoma týždňami - zhodou okolností prvú nedeľu v mesiaci a Veľkonočnú súčasne. Spočiatku sa zdalo, že bude pomenej ľudí, predsa len, sú sviatky. Len zrazu po odslúžení omše sa kostol začal napĺňať mladými ľuďmi. Boli veselí, usmiatí a ich radosť bola nákazlivá.
Poniektorí ľudia v laviciach sú počas chvál stíšení vo zvláštnom uzobraní a burácanie spevu azda ani nepočujú. Poniektorí spievajú iba naoko, lebo nepoznajú melódiu. Ale tí, čo piesne poznajú a tých je väčšina, spievajú z plných síl a z kláštora, ktorý bol pred 60. rokmi väzením a útrpnym prejavom komunistickej spupnosti, sa razom stáva triumfálny symbol víťazstva nad porobou, prejavu slobody, oslavy zmŕtvychvstania.
