Vyrazili sme s manželom do práce hneď po šiestej. Kým sa kancelária prehreje nad 30 stupňov, aby som mala čistý stôl. Lebo potom sa už nedá. Pripútaní, dodržiavame maximálnu povolenú rýchlosť. Na konci dediny sa už len tak vlečieme. Vodič pred nami ide sotva štyridsať. A nie je to žena. Čo sa deje?
Vgúľame sa do zákruty, z ktorej sa vynorí Stará Ľubovňa a je to jasné: cesta je kuželmi odklonená na veľké parkovisko. Neplatí žiaden náhodný výber. Fúkajú všetci. Fúka vodič spojového autobusu, aj pani, ktorá ide na mopede. Taká šťúpla, prilba je väčšia ako ona. Policajt jej trpezlivo vysvetľuje hlboký nádych a dlhý výdych, pokým prístroj nezapípa.
Policajtov je dostatok. Šikovne vybavujú jednu kontrolu za druhou. Tí s nafúkanou nulou fujazdia ozlomkrky preč, pozitívni zostávajú a telefonujú. Pokým manžel fúka, vidím odstavené dve autá. Za tú asi hodinku, čo akcia trvala, údajne nafúkali jedenásti vodiči. Riadne veľa. My fujazdíme.
Keby kontrola pozostávala iba z jednej hliadky, iste by sa viacerí z tých jedenástich prešmykli. Takto však nemali šancu. Pre nich drahé ponaučenie, pre ostatných účastníkov cestnej premávky o riziko menej. Na bicykloch nebudú až takí nebezpeční.
A tak, vážení policajti, aj keď väčšina ľudí na vás nadáva, že ste neschopní, skorumpovaní a neviem akí, ja vám za dopravnú akciu, ktorú ste minulý týždeň predviedli medzi Novou a Starou Ľubovňou, ďakujem.
