Nový betónový stĺp pred naším domom objímala červená fábia. Z auta (našťastie) vyliezli dvaja mladíci so zranenými čelami. Na predných miestach fábie svietili spľasnuté aerbegy. Pokým som volala policajtov, manžel utekal ku chlapcom. Začali vybiehať susedia. Poniektorí už stihli nahodiť tepláky, poniektorí iba tak, v pyžamách. Vodič sa potácavým krokom pustil dolu cestou. Zjavne netušil, čo sa deje. Keď ho manžel zavrátil, začal vytláčat auto, ktoré bolo zapasované v rozbitom plote. Bol naňho smutný pohľad. O pár minút prišli policajti, hasiči, záchranka. Dá sa povedať, že na našej ulici bežná rutina. Predsa len som z balkóna zachytila čosi, čo ma prinútilo napísať tento článok.
„Ako sa voláte?" spýtal sa policajt.
„...ej."
„Rok narodenia?"
„1984."
„Vy máte zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, však?"
„Hej."
„Ako to, že ste jazdili?"
„Ta..." pomykanie plecom.
„Ste ochotný podrobiť sa dychovej skúške?"
„Hej."
Policajt nechcel povedať, koľko vodič nafúkal. Iste to nebolo málo, keď sa pri chôdzi potácal. Ľudia sa pomaly porozchádzali. Záchranka odviezla chlapcov, hasiči rozbitú fábiu, policajti všetko zadokumentovali. Život beží ďalej. Iba plot na našej záhradke je rozbitý a nový stĺp sa už odlišuje od tých ostatných. V mieste, kde ho objala fábia, má červenú pečiatku.
Neviem, ako dopadne vodič. Možno skončí vo väzení, možno ho neminie mastná pokuta. Prišlo mi ľúto jeho mamy. Musí to veľmi bolieť. Menšie prehrešky bolia.
Na našu ulicu by pokojne mohli osadiť tabuľu: Úsek častých dopravných nehôd opitých vodičov. Nie nepreháňam. Povyše i poniže nás, ba i na náprotivnej strane, už mali rozbité ploty všetci susedia. Poniektorí aj opakovane. Pokiaľ mi pamäť siaha, všetky dopravné nehody mali spoločného menovateľa: alkohol a vysoká rýchlosť. A stačilo by tak málo: inštalovať na začiatku ulice spomaľovače, ktoré by aj opitých vodičov prinútili spomaliť. Už sme sa raz o to usilovali, ale naše úsilie vyšlo nazmar. Hádam teraz sa to podarí. Skôr, než sa stane väčšie nešťastie.
