Pred pár rokmi sa u nás začal stavať Dom smútku, vlastne Dom nádeje, lebo tak sme ho neskôr nazvali. Vskutku sa vydaril. Slávnostné otvorenie za účasti biskupa Andreja. Pamätám si dodnes jeho kázeň o vlastenectve, o hrdosti na Slovensko, o tom, že neurobili dobré meno našej otčine osoby, ktoré kradli plyšákov z piétnych miest pre princeznu Dianu. Dodávatelia boli vychválení, donori poctení, všetci sme zažívali oprávnenú hrdosť, že naša dedina postavila taký dôstojný stánok pre tento špeciálny účel. Vo vzduchu visela otázka. Kto bude prvý. Nie žeby chcel byť niekto prvý, ale bolo by logické, aby –ak už to teda niekto musí byť- to bol niekto zaslúžilý, kde by sme my ostatní, pocítili, akej úcty sa mu dostalo a akej úcty sa dostalo aj nám, že sme mohli byť pri tom. Netrvalo dlho a stalo sa. Zomrel posledný z najposlednejších. Starý Róm – volali ho Zony. Jeho rodina žije v najošarpanejšom dome. Sú zaznávaní, v dedine nechcení, problémoví, každý ich obchádza. Rómovia boli tí, ktorí ako prví obsadili náš Dom nádeje. Nebola to žiadna sláva. Prečo, Bože – bolo cítiť vo vzduchu – si to takto spravil? Veď je to nelogické. Nedarovali ani korunu pri zbierkach, neodpracovali ani jednu brigádnickú hodinu, tak prečo sú prví? Ktovie, ako prebiehal smútočný obrad, či vôbec vedeli odpovedať, modliť sa. Najskôr nie. Komu vlastne adresujem túto výčitku? Prví budú poslední a poslední prví? To fakt?Tento príbeh vo mne rezonuje už roky. Príde mi na myseľ zakaždým, keď niekto niekoho hodnotí, zatracuje. A čo, keď je to inak, pomyslím si. Čo, keď Božia logika je iná? Snažím sa ju pochopiť, uchopiť. Zakaždým, keď sa o to pokúsim, zisťujem, že som veľmi, veľmi ďaleko od toho, aby som mala akékoľvek právo niekoho odsúdiť. Do srdca človeka nevidím, nepoznám pohnútky jeho konania, prípadnú ľútosť nad svojím životom... Do srdca, aj do tých najtajnejších záhybov, vidí jedine Boh. Rovnako do srdca biskupa, kňaza, boháča, vraha, udavača, vzdelanca i analfabeta. Vidí aj do môjho srdca a presne vie, kedy sa štylizujem a kedy prijímam Jeho logiku.
Božia logika
Je veľa miest v Biblii, ktoré sa, ak sa nad textom poriadne zamyslíte, zdajú byť prinajmenšom čudné, nelogické. Napríklad povolanie Mojžiša. Nájdite si, koľko mal rokov, keď ho ho Boh povolal, aby vyjednával s faraónom. Osemdesiat. Neviem, či ste to vedeli. Človek by takto neuvažoval. Vodca by mal byť silný, cieľavedomý, trénovaný, s praxou a bezúhonný. Čistý výpis z registra trestov, či negatívne lustračné osvedčenie sú zárukou, že náš vyvolený je ten správny. Taký Mojžiš zabil Egypťana. Nelogické, že si ho Boh povolal.