Jej opätky denne vyklopkávajú okolo nádherných palácov a fontán, ktorým zub času neubral na kráse, skôr naopak.Zabudla som spomenúť, že moja priateľka sa volá Alenka a je to taká správna Slovenka. Skoro denne si píšeme na Skype, a keď to možno ona ani nebadá, ja jej pekný vzťah ku Slovensku viem vytušiť, nech sa bavíme o hocičom. Naposledy napríklad v tom, že v Taliansku nemajú takú dobrú šunku, ako u nás. Alenka pracuje ako manažérka u jedného podnikateľa, ktorý je majiteľom viacerých reštaurácií v Ríme. Jej pracovný čas je nabitý. Zodpovedná je za všetko, často aj za veci, ktoré vôbec nemôže ovplyvniť, ale keďže je cudzinka, zvezie sa na ňu aj to, čo pokazia domáci. Ale nie o tom som chcela.Alenka každé ráno cestuje metrom do práce. Pri čakaní na ten svoj vlak má zvyčajne v ušiach slúchadla MP3 prehrávača. Nedávno práve počúvala Vyznanie od Mariky Gombitovej a nalaďovala si pekný deň. V tom ju po pleci ktosi jemne potľapkal. „Odkiaľ si?“ spýtala sa jej po slovensky neznáma dievčina. „Zo Slovenska,“ odpovedala prekvapená Alenka. „Ako vieš?“ stále nechápala. „Predsa Gombitová, aj ja ju rada počúvam,“ vysvetlila dievčina. Alenka v tom momente stíšila prehrávač. „Ja som Alena,“ „Ja som Eva, študujem v Ríme,“ podali si ruky. To bolo všetko, čo si stihli povedať. Metrom sa odviezli kamsi na opačné konce Ríma. Alenke bolo trochu ľúto, že sa od Evky nepovyzvedala viac. Jedno ráno opäť stála na svojej stanici a počúvala hudbu z MP3 prehrávača. Podvedome hľadala Evku. Zrak sa jej pristavil pri jednom klobúčiku. Bol taký zvláštny. Veselý. Tak sa naň s úľubou pozerala. V tom sa klobúčik otočil a pod ním bola Evka. Ako prvé si vymenili telefónne čísla a teraz už sú z nich kamarátky. Trochu, ale naozaj iba trochu, som spočiatku na Evku žiarlila. Ale teraz už nežiarlim. Teší ma, že Alenka má tam spriaznenú slovenskú dušu. Veď napokon, platí, že priatelia mojich priateľov, sú aj mojimi priateľmi.Raz vystupovala v jednej našej televízii v reportáži, kde hovorila o svetoznámej zmrzline Tartufo, na ktorú k ním chodia ľudia z celého sveta. Slovákov majú málo, lebo zmrzlina stojí 5 eur, ak je do ruky a 10 pri stolíku. Občas si predstavujem, že si ju tam raz dám. Určite je veľmi dobrá. Objednám si ju asi takto: "Un tartufo, per favore." Manžel, ako ho poznám, iba dodá: "Presto, presto" a nervózne pozrie na hodinky. Alenka nám po chvíľke donesie ďalšiu porciu grátis, lebo uvidí, ako veľmi nám chutí. Veď je manažérka.Keď som sa v jednom chate Alenky pýtala, čo pre ňu znamená vlasť, odpovedala mi jednou vetou, vlastne jedným slovom: Slovensko. Zaujímavé, človek musí najprv čosi stratiť, aby na určité veci prišiel. Ja by som na podobnú otázku odpovedala kvetnato a bezducho, pritom stačí tak málo, pochopiť, že vlasť a Slovensko sú synonymá.
