Pred krátkym časom som zažívala radostné chvíle. Písala som o nich v tomto článku. Radosť však priskoro vystriedali strach až panika. „Fazuľka" bola nádejným adeptom na postihnutie Downovým syndrómom. A prečo? Lebo budúca mamička mala 40 rokov. V genetickej poradni, aj keď rodinná anamnéza bola negatívna, sa dozvedela, že vzhľadom na vek je indikovaná amniocentéza. Nie odporúčaná ako dobrovoľná voľba, ale indikovaná. Keďže mamička s vyšetrením nesúhlasila, pretože vedela, že
1. aj pri potvrdení diagnózy sa môže stať, že sa narodí dieťatko zdravé a
2. aj pri potvrdení diagnózy by umelé ukončenie tehotenstva nepodstúpila,
musela podpísať, že vyšetrenie plodovej vody odmieta. Zároveň jej bolo doporučené, aby sa podrobila 3D ultrazvuku. Pracovisko je od bydliska mamičky vzdialené vyše 100 km a za samotné vyšetrenie zaplatila 50 €. Po tomto vyšetrení ju lekár upokojil, že nenašiel žiadne anomálie, aj keď nikto nemôže na 100 % nič zaručiť. Tento lekár rešpektoval rozhodnutie mamičky nepodrobiť sa amniocentéze s odôvodnením, že aj "oni si tým prešli" a že rozumie jej postoju. Ostatní nechápali, prečo nechce podstúpiť amniocentézu a ich snaha sa zúžila na podpis, že vyšetrenie odmieta. Zvyšok tehotenstva bol plný strachu a napätia. Ja som bola v tomto príbehu zainteresovaná iba ako poslucháč, no verte, nebolo mi všetko jedno a trápenie som mohla rozdávať. SMS správa, ktorá mi koncom októbra prišla z pôrodnice, bola úžasná. "Narodil sa spevak, vazi 3200 g a meria 50 cm. A JE ZDRAVUCKY:-) "
Keby ste malého valibuka videli dnes, tiež by ste boli z neho pif a možno aj paf. Je krásny, mocný a váži už vyše 9 kíl. Do stereotypu rodiny priniesol toľko lásky, že sa to ani nedá vyjadriť. Mamička je vo svojom veku oveľa zrelšia ako pri prvých dvoch, teraz už dospelých synoch, chlapci nechápu, aký je ich brat nádherný a otecko je pri malom roztopený ako maslo.
Vráťme sa však na začiatok, keď lekári zistili, že budúca mamička má takmer 40 rokov. Namiesto toho, aby pocítila maximálnu starostlivosť a ústretovosť, prvé s čím sa stretla bolo, že má veľa rokov a dieťa sa môže narodiť poškodené. Lekár bol povinný amniocentézu navrhnúť. Nie poučiť ju o možnosti podrobiť sa takémuto vyšetreniu, ale indikovať. Ak by to neurobil, porušil by predpisy. Odmietnutie musela mamička podpísať. Cítila sa pod tlakom zdravotníkov. Myslím si, že aj zdravotníci konali pod tlakom, vzhľadom na povinnosť indikovať amniocentézu.
Dúfam, že som získala relevantné informácie, ktoré sú v tejto súvislosti aspoň pre mňa pomerne zaujímavé. Zdravotnícke zariadenie, ktoré vykonáva amniocentézu, zinkasuje za jeden takýto úkon cca 100 €. Za odobratie plodovej vody, ktoré sa robí ambulantne a trvá približne 10 minút. Pre porovnanie, pôrod so všetkým, čo k tomu patrí a bez ohľadu na jeho možný komplikovaný priebeh, vrátane viacdennej hospitalizácie, je ocenený sumou približne 400 až 500 € (závisí od poisťovne). Aj tento malý príklad podľa mňa dokazuje, že financovanie v našom zdravotníctve je nastavené prinajmenšom čudne. Ako pekne to znie, že štát vynakladá peniaze na to, aby sa narodili zdravé deti, no skúsme to postaviť opačne, ako vám to znie, keď štát vynakladá peniaze na to, aby sa (možno)choré deti nenarodili? Sú v Európe štáty, kde sa narodenie dieťaťa s Downovým syndrómom považuje za zlyhanie zdravotníkov. Kam až možno zájsť pri určovaní toho, či niekto bude žiť alebo bude lepšie keď zomrie, v ostatnom čase vidíme. Problematika „humánnosti" nadobúda obludné rozmery a je paradoxné, že hnacím motorom celého marazmu nie je dobro človeka, ale peniaze.
Rozumiem tomu, že mnohí sa týmto článkom nestotožníte, považujem však za správne vysloviť na blogu svoj názor na túto tému. Nikdy som neodsúdila žiadnu ženu za to, že podstúpila potrat. Len si myslím, že dieťa má právo narodiť sa.
Na záver si dovolím uviesť jeden odkaz, o pravdivosti ktorého nepochybujem, no aj tak ma priznanie WHO zaskočilo.
