Nasťahovali sa. Zo starého, kde sa tiesnili viacerí, do vlastného. Steny ešte voňali schnúcou farbou, záclony boli belšie ako snehové vločky, po nových podlahách bolo ľúto stúpať, také boli krásne. V hlave sa ukúvalo milión väčších i malých plánov: do leta našporiť na detskú izbičku, dokončiť podkrovie, dolakovať, domaľovať, domontovať... a potom? Potom už budú mať svoj vytúžený domov hotový.
Najstrašnejšia noc v živote. Z okna videli, ako ich novučičký dom, ich rodinné šťastie, pahltne mizne v ohnivých jazykoch.
Z krásneho domu ostalo torzo. Roky driny, odriekania a budovania spoločného hniezda sa zosypali ako domček z karát. Mozole sa zmenili na dym, hniezda niet. Zachránili si holé životy. Podarí sa im vstať z popola? Bájny vták Fénix to dokázal, tak vraví mytológia. Ani Mochnalovci iné východisko nemajú.
Starí ľudia u nás hovoria, že kto dá, ten aj má. Vždy som sa pozerala na toto príslovie len tak cez prsty, úsmevne. Zdalo sa mi, že to sa len tak vraví, aby človek vyzdvihol svoju veľkorysoť, upozornil na seba, ak náhodou raz za čas spraví čosi dobre. Dnes som to príslovie prehodnotila a asi po prvýkrát som si uvedomila jeho hlboký ľudský rozmer.
Ozaj, pomohli ste už niekomu cudziemu? Navyše niekomu, kto vám to určite nebude môcť vrátiť? Že sa hlúpo pýtam, že to robíte? Povedzte, naozaj platí, že kto dá, ten aj má?
